08 aug
  • By Jana Jurcova
  • Cause in

Neistota, narcizmus a kultúra obete

Prečo sa pliaga strieľania do más neskončí.

Neskončí sa to. Po každej streľbe to učím mojich univerzitných študentov. Po celej Amerike spíname ruky, plačeme, zapaľujeme sviečky, staviame pamätníky. Ponúkame anemické obety „myšlienok a modlitieb“. Mantra bezmocnosti. Psychologická veda zhromaždila množstvo dát skúmajúcich preventívne intervencie. Učíme ľudí o zdravotných rizikách a niekedy sa nám podarí zmeniť nejaké správanie.
Toto je iné.

Gilroy a El Paso za jeden týždeň. Dvaja strelci s podobným pozadím – neskorá adolescencia, žili doma, boli to mladí belosi.

Prehrabujeme sa v stále narastajúcich údajoch o masových streľbách. Výskumníci, spravodajské agentúry, odborníci na duševné zdravie všetky tieto údaje spájajú mysliac si, že v tom zhluku nájdu nejaký skrytý signál. Veci, ktoré sa najviac podobajú, sú pohlavie a etnikum (takmer každý z nich je muž, väčšina sú belosi) a, samozrejme, prístup k zbrani. No údaje sú limitované a väčšinou pozostávajú zo sociodemografických údajov (pohlavie, vek, etnikum, dĺžka vzdelania.)

To zanecháva priestor pre špekulácie, čo vedci nenávidia. No skúsme o tom trocha pošpekulovať. Ďalšie veci, ktoré sú vo všetkých prípadoch spoločné, sú hnev, vzdor, postoj obete, postoj akejsi nárokovateľnosti či oprávnenosti, hanobenie toho „druhého“, pohŕdanie, odcudzenie, rozčarovanie, nechopnosť zvládať či primerane artikulovať svoje pocity, frustrácia a bezmedzná zúrivosť. V niektorých prípadoch je to vyjadrené cez vyhlásenia, v iných cez zlomyseľné odkazy na sociálnych sieťach. Za sebou zanechávajú zmätené rodiny, učiteľov a komunity a všetci si kladú rovnakú otázku.

Prečo sme to nevideli?
Chcem im povedať, že to asi videli, ale nevedeli, na čo sa pozerajú. Mohli to pripisovať adolescencii, nude, narastajúcej bolesti, vysvetleniu „on je jednoducho taký“; tvárou v tvár tomu sa cítili bezmocní. Píšem to ako psychologička, ktorá je hlboko znepokojená bičovaním narcizmu a úprimne – to môže byť presne to, o čom to celé je.

Skrytý, zraniteľný narcizmus je medzi mladými mužmi endemický. Je to narcizmus, ktorý je menej vystatovačný a veľkolepý a viac chladný a zlostný. Sú to muži, ktorí pohŕdajú prácou, ktorú vnímajú ako niečo, čo je pod ich úroveň, ktorí sú náchylní nepriateľskému sexizmu, ktorí trávia hodiny na počítači surfujúc po rôznych alejách nenávisti, ktorí nedokážu tolerovať frustrovanosť, sklamanie či zodpovednosť, ktorí sa vysmievajú intimite, ktorí sa ježia pri pomyslení, že musia byť dospelými, no zároveň očakávajú všetky výhody dospelosti. Muži, ktorí majú pocit, že ich život sklamal. Je to toxický prejav hlbokej neistoty a v spojení s ich impulzívnosťou a neschopnosťou sebareflexie a sebaregulácie môže byť nebezpečný. Táto zraniteľná krehkosť sa premieňa na potrebu mať nejaký terč, na ktorý zvaliť vinu kvôli ich zakorenenej neschopnosti prevziať na seba zodpovednosť.

Pravdepodobnými terčami sú ženy, imigranti, ľudia s inou farbou kože, LGBTQ a iné skupiny a náboženské menšiny. Toto sú určité ciele a ľahké obetné baránky pre všetky ich biedy, strachy a sklamania. Toto je dôvod, prečo neistí, impulzívni muži, ktorí majú postoj oprávnenosti, nárokovateľnosti a nemajú schopnosť sebaregulácie, sú náchylní aj voči iným vzorcom správania, ako je napr. domáce násilie. Ich samospravodlivý hnev spôsobuje, že je pre nich ťažké udržať si prácu a dodržiavať pravidlá a naplniť očakávania.

Odborníci, ktorí vám povedia pravdu, vedia, že tieto vzorce správania sa nemenia. Týmto ľuďom chýba vhľad a opovrhujú terapiou a akoukoľvek diskusiou o duševnom zdraví. Ak sa vám ich podarí dostať k terapeutovi, je veľmi pravdepodobné, že sa na to vykašlú. Ako pri iných nízkofrekvenčných druhoch správania (z väčšiny ľudí sa nestanú strelci) je ťažké systematicky identifikovať skutočné pozitíva, takže nie je pravdepodobné, že sa ich podarí odhaliť včas.

Keby sme sa toho mali aspoň dotknúť, znamenalo by to niektoré veci potlačiť a tiež by si to vyžadovalo niekoľko vecí, ktoré nemôžeme alebo nebudeme v našej kultúre vynucovať – učiť deti sebaregulácii, dostať ich od obrazoviek, byť im vzorom zdravej komunikácie, budovať empatiu, podporovať diskusie o tom, čo má zmysel a cieľ, integrovať emocionálne povedomie a sebareflexiu do učebných osnov, destigmatizovať služby duševného zdravia, prestať s idealizovaním násilia a dominantnosti a tlmiť mediálne prostredie, ktoré oslabuje nezdvorilosť a polarizačné rozhovory.

To nie je celkom o duševnej chorobe. Je to o vzorcoch, ktoré sa za ňou skrývajú. Vzorce, ktoré nediagnostikujeme. Je to kultúra obete podporovaná našimi politikmi. Tieto vzorce sú výkladmi našej kultúry, spoločnosti, inštitúcií, genderizmu, rodičovstva, vzdelávacích systémov, médií a, áno, sčasti aj duševného zdravia. Nahnevaný muž sa stal príznačným motívom modernej doby.

To sa neskončí. Neexistuje na to čarovná pilulka. Nikto z nás by nemal byť taký naivný, aby uveril tomu, že tvorcovia zákonov budú riešiť kontrolu zbraní. Každý sa zabáva ma mediálnom cirkuse nezdvorilosti a preto to nebude riešiť, čím umožňujeme týmto vzorcom pokračovať ďalej. Nie je to o duševnom zdraví jednotlivca; je to o duševnom zdraví našej kultúry. A je jasné, že tá potrebuje pomoc. Otázka znie, či sme ochotní spojiť sa, podporovať empatiu a vytlačiť postoj nárokovateľnosti, oprávnenosti a nezdvorilosti v našich malých kútoch sveta. To môže byť všetko, čo s tým vieme urobiť.
Myšlienky a modlitby sú voliteľné.

Včera večer som išla spať. Zobudila som sa. V Daytone bolo ďalších deväť mŕtvych.

https://www.psychologytoday.com/intl/blog/guide-better-relationships/201908/insecurity-narcissism-and-the-culture-victimhood?fbclid=IwAR3eul_nOUdfwufu18aLttU92vGca4xkOLdqPkZoT__xalmF2MvYQNUbNbo