16 okt
  • By Jana Jurcova
  • Cause in

Proces odpustenia a jeho zmysel v uzdravovaní

O odpustení v uzdravovaní počúvame často – odpustiť iným i sebe. No možno zriedkakedy chápeme odpustenie ako proces a nie ako jednoduchý čin. V skutočnosti možno pociťujeme tlak, že máme odpustiť sebe a iným kvôli 12-krokovému programu či inému konkrétnemu procesu uzdravovania. To nás môže viesť k prežívaniu ďalšieho vzdoru, spochybňovaniu či v extrémnych prípadoch k pocitu umlčania a následnej túžbe obrátiť sa k uzdravovaniu chrbtom.

Podobne ako zármutok – ďalší proces, o ktorom sa v uzdravovaní učíme a prechádzame ním – aj odpustenie prichádza v určitých štádiách, ktoré nemajú určené trvanie ani poradie. Tieto štádiá sa veľmi podobajú štádiám v procese zármutku a rovnaké množstvo trpezlivosti ako pri zármutku je nevyhnutné aj pri procese odpustenia.

Popieranie

Proces odpustenia – takmer ako pri všetkom ostatnom – začína popieraním. Na začiatku môžeme popierať akékoľvek zranené pocity alebo sa cítiť otupene voči daným okolnostiam či situácii. V závislosti od úrovne nášho povedomia si možno ani neuvedomujeme, že je niečo, čo je potrebné odpustiť.

Bolesť

V určitom bode na nás doľahne bolestivá udalosť či situácia. Na povrch sa začnú vyplavovať naše zranené pocity. Začneme si uvedomovať, že sme boli zradení, že na nás bolo spáchané násilie, že máme zlomené srdce alebo nám bolo ublížené iným spôsobom. V tomto štádiu môžu byť prítomné rôzne stupne bezmocnosti.

Hnev

Keď začneme vnímať bolesť, začneme pociťovať hnev voči osobe, ktorá súvisí s konkrétnou udalosťou či situáciou. Tento hnev je dar, pretože nás preberie z popierania a bezmocnosti a posunie nás do štádia sebauvedomovania, sebaobhajovania a činov.

Viktimizácia

V štádiu viktimizácie si začneme uvedomovať, že sme v skutočnosti obeťou bolestivých činov alebo slov inej osoby. Odôvodnenú vinu pripisujeme osobe, ktorú považujeme za zodpovednú a berieme ju na zodpovednosť v tom, že si zvolila nezdravé alebo zraňujúce správanie, ktoré viedlo k našej bolesti.

Depresia

Keď si zvnútorníme to, že sme obeťou správania iného človeka, nastúpi depresia. Môže sa prejavovať pocitmi hlbokého smútku a návalmi nekontrolovateľného plaču, úzkosti a zameraním sa iba na negatívne aspekty života, negatívne skreslenú perspektívu, ktorá sa nakoniec dotýka každého v kategórii daného človeka, ktorého berieme na zodpovednosť za našu bolesť, podráždenosť, rýchle rozhnevanie, nezáujem o ľudí, určité aktivity, miesta či veci, ktoré sú s ním nejakým spôsobom spojené. Depresia vyzerá u každého odlišne, no prítomný je premáhajúci zaplavujúci negatívny pocit a veľmi nepríjemné emócie.

Zodpovednosť

Po tom, čo sa na povrch vyplavia intenzívne emócie, ktoré sú výsledkom danej situácie či udalosti, začneme vidieť buď svoj vlastný podiel na danej situácii či udalosti, ktorý viedol k našej bolesti alebo k spôsobom, akými sme takisto ublížili iným. Prevezmeme zodpovednosť za svoj podiel, ale nie za podiel druhých. Aj druhých berieme v tomto štádiu na zodpovednosť rozpoznávajúc, že (bez ohľadu na náš podiel) nemáme moc byť príčinou správania sa niekoho iného ani kontrolovať jeho rozhodnutia. Takto stále vnímame jeho správanie ako zraňujúce a neospravedlniteľné.

Prebudenie

Keď sme si ujasnili intenzívne emócie, ktoré sa vyplavili cez depresiu (a možno aj cez skúsenosť mnohopočetného prehodnotenia predchádzajúcich štádií), prijali svoju zodpovednosť a umiestnili zodpovednosť iných na príslušné miesto, zmocňujeme a zameriavame seba spôsobom, ktorý dovoľuje zmenu perspektívy a vyšší stupeň povedomia. Začíname vidieť, ako nás bolestivá situácia či udalosť určitým spôsobom obdarovala, vytrénovala nás pre dôležitý aspekt nášho života či naučila niečo o sebe alebo o tých, ktorým tu máme slúžiť.

Okrem toho vnímame človeka, ktorého sme kedysi obviňovali za našu bolesť, ako neoceniteľného učiteľa či tvorcu príležitostí pre premenu nášho života. Svoj pohľad zmeníme na pohľad vďačnosti a dosahujeme (bez posudzovania predchádzajúcich štádií nášho procesu) vyšší stupeň povedomia.

Súcit

Keď začneme žiť s vďačnosťou za človeka, ktorého sme kedysi vinili za našu bolesť ako aj za udalosť či situáciu a odmietneme posudzovať spôsoby, ktorými sme sa posúvali cez predošlé štádiá procesu, zvyšujeme svoje vibrácie tak, aby boli v úplnom súlade s nepodmienečnou láskou a súcitom voči iným a sebe. Ako takí začneme vidieť seba v druhých a druhých v nás. Vidíme a akceptujeme svoju bolesť a spôsoby, ktorými sme jednali v predošlých štádiách procesu a uvedomíme si bolesť iných a štádiá, v ktorých možno uviazli – snáď aj na celý život. To nám umožňuje vnímať súcit pre všetky zapojené strany – vrátane seba – a dovoľuje nám úplné odpustenie.

Rola odpustenia v uzdravovaní

Odpustenie iným je prevenciou pred vzdorom, ktorý je klzkou plochou pre recidívu. Odpustenie ako proces teda znamená, že to nie je také jednoduché ako šťuknutie vypínačom a preto rovnako, ako pri procese zármutku, aj tu je nevyhnutné hľadať podporu odborníka, ktorý bude asistovať v procese odpustenia. To pomáha vyhnúť sa potencionálnemu uviaznutiu alebo odmietnutiu posunúť sa ďalej z konkrétneho štádia procesu ako je hnev, viktimizácia či depresia, čo by mohlo veľmi ľahko spustiť recidívu.

Odpustenie takisto zabraňuje ďalšej sebanenávisti, vine a hanbe – opakujúcim sa faktorom v zničujúcom cykle bolesti. Okrem toho odpustiť sebe je skutkom sebalásky a veľkým krokom smerom k nepodmienečnej láske k sebe, čo je konečný kľúč k úspešnému uzdravovaniu.

Hoci odpustenie je nevyhnutný proces pre úspešné uzdravovanie a preto je to dar, ktorý dávaš nie nevyhnutne iným, ale sebe, nie je to niečo, do čoho by si sa mal nútiť alebo sa v tom unáhliť. Bez ohľadu na to, kde sa v tomto procese nachádzaš, si v tomto procese. A to je začiatok.

https://www.soberrecovery.com/recovery/the-process-of-forgiveness-and-its-place-in-recovery-title-tbd/