17 dec
  • By Jana Jurcova
  • Cause in

Prečo tí, čo zažili traumu, to nemôžu jednoducho „pustiť“?

Zdá sa mi, že čím viac sa ponáram do procesu uzdravovania, tým viac zisťujem, že veľmi veľa z našej kultúrnej a konvenčnej múdrosti tým, čo zažili traumu, vôbec nepomáha. Všetky otrepané frázy a príslovia, ktoré môžu pomôcť niekomu, kto má „zlý deň“, sa v skutočnosti môžu stať silnými spúšťačmi u niekoho, kto zažil či zažíva traumu.

Predpokladajme, že každý chce žiť zdravý, bezbolestný, bohatý a produktívny život. Existujú stovky motivačných kníh, ktoré sa zameriavajú na princípy „tvár sa, akože to zvládaš, až kým to naozaj nezvládneš“ a ktoré povzbudzujú ľudí „myslieť pozitívne“, „vzdať sa toho“, „netrápiť sa nad maličkosťami“ atď. Možno niektorým ľuďom pomohli. Súdiac podľa predaja týchto kníh pravdepodobne pomohli mnohým. No tým, čo prežili traumu a hľadajú úľavu, tieto knihy a motivační koučovia nepomôžu. V skutočnosti mnohí, podobne ako ja, sa po ich čítaní cítia ešte viac deprimovaní, zlomení a odpojení od reality. Tu je dôvod.

Tí, čo zažili traumu, sú často vysoko motivovaní ľudia. Mnohí z nich sú vďaka tomu, čo prežili, ľudia, ktorí si veci až nadmerne uvedomujú a sú nadmerne bdelí. Často sú prehnane sebakritickí, pretože zneužívatelia od nich vyžadovali nedosiahnuteľný štandard a ich pokusy vyhovieť im boli spravidla neúspešné. Z niektorých z nich sa stali až prehnaní snaživci, no nikdy nemajú pocit, že toho dosiahli dosť. Keďže pre zneužívateľa nikdy nič nie je dosť dobré, niektorí vo vzdali a naplnilo sa pri nich „zneužívateľove proroctvo“ – stalo sa z nich to, z čoho ich zneužívateľ, tyran osočoval. Mnohí si zvnútornili, že sú „leniví“, hoci to nie je nedostatok motivácie, čo im bráni v dosahovaní cieľov, ale trauma. Práve trauma zapríčiňuje, že nervový systém „bojuje, zuteká alebo zamrzne“ a mnohým sa stane, že ich telo buď v jednej z týchto pozícií uviazne alebo sa pohybuje medzi všetkými tromi. Tento vzorec predstavuje pavučinu toxickej hanby, ktorú prelomiť je veľmi ťažké. Je to ako závodné auto, ktoré má zaradenú jednotku a šofér ma pritom jednu nohu na plyne a druhú na brzde. Takto žijú mnohí tí, čo prežívajú alebo prežili traumu (preživší).

Povedať preživšiemu, aby „myslel pozitívne“, je kruté. Presne to je problém pre každého, kto sa uzdravuje z psychického a emocionálneho zneužívania. Ich myšlienok sa niekto zmocnil a teraz zápasia o svoje duševné zdravie, aby získali späť svoje vlastné myšlienky. A nie je to iba ich mozog, ktorý im niekto zabral. Emocionálna trauma sa vryje aj do fyzického tela. Nielenže spôsobuje duševné muky, ale takisto vytvára veľa fyzickej bolesti, ktorá môže niekedy prejsť do vážnej dlhodobej choroby. Lekári a vedci robia veľké pokroky v prepájaní traumy s chorobou, no verejnosť tomu stále nerozumie a nevie túto realitu akceptovať.

„Pozitívne myslenie“ bráni prijať realitu, že niekedy sa ľudia cítia naozaj veľmi zle. Ak sa majú uzdraviť, musia zložiť tento „ochranný štít“ a precítiť svoje pocity.
Tu je ďalší problém, keď je preživší tlačený k tomu, aby „myslel pozitívne“. Často to v ňom vyvoláva pocit, že to, čo cíti, nie je v poriadku a preto svoje pocity potláča a často ich odsúva do podvedomia. Tí, čo prežili traumu, vedia veľmi dobre svoje pocity ukrývať. Lenže to neznamená, že ich bolesť sa stratí. Znamená to, že preživší má horší prístup k tomu, čo potrebuje, aby sa uzdravil. Mnohí preživší zažívajú odlúčenie od reality (disociáciu). Je to bežný obranný mechanizmus, ktorý je potrebné prelomiť tým, že dotyčný bude čeliť práve tomu, čo mu spôsobilo toľko hrôzy, že jedinou možnosťou preňho bolo odvrátiť sa od toho.

Podobne obrovskú rolu pritom zohráva minimalizovanie – buď zo strany preživšieho alebo jeho blízkych. Zvyčajne je to oboje. Vyjadrenia typu „nie je to až také zlé“ či „nie je to také hrozné ako je to u XY“ sú nielen obrovskou prekážkou pre uzdravovanie, ale aj pre uvedomovanie si samotnej traumy. Takže keď sa preživší rozhodne „neriešiť také nepodstatné veci“, tie „nepodstatné veci“ sa zmenia na obrovskú neprekonateľnú horu uzamknutých pocitov a emócií. Tento zvyk nerozprávať o veciach, či pre zachovanie pokoja alebo kvôli vyhnutiu sa nepríjemným pocitom, znamená pridávať do podvedomej mysle ďalšie nevyriešené veci. Preživší musia venovať pozornosť týmto „nepodstatným veciam“.

Tu je ďalšia fráza: „Len to pusti, vzdaj sa toho.“ Keby to bolo také jednoduché. Keby sa to dalo, veľmi radi by to urobili. Hoci je práve toto konečným cieľom pri riešení traumy, často sa tým preživšiemu máva pred tvárou ako nejakým žiarivým, čarovným, no nepolapiteľným talizmanom. Príliš veľa ľudí sa snaží pustiť traumu bez toho, aby ju predtým celkom pochopili. Vzdať sa niečoho, pustiť niečo znamená najprv si byť dobre vedomý toho, čo držím. Trauma, ktorá je uskladnená v uzamknutých skrinkách podvedomej mysle, preživšieho naďalej kontroluje zvnútra často bez toho, aby si celkom uvedomoval, čo sa vlastne deje. Proces vzdania sa či pustenia sa nemôže udiať, kým tieto veci nie sú vynesené na svetlo a kým nie sú úplne spracované. A to opäť znamená preciťovať nepríjemné pocity. Znamená to prežívať zármutok. Znamená to venovať si láskavú starostlivosť a pozornosť, akú mi nevenoval nikto. Niekedy to znamená chvíľu sa v tom váľať. Prísna vnútorná kritika preživšieho mu často nedovoľuje zotrvať v tom dlho. Znamená to poslať kritika preč. Znamená to priniesť všetky svoje podvedomé myšlienky do svojho jasného plného vedomia, aby sme objektívne videli, s čím pracujeme.

Takže najbližšie, keď budeš chcieť niekoho povzbudiť k tomu, aby to pustil alebo sa toho vzdal alebo to odovzdal, nerob to. Namiesto toho sa ho snaž povzbudiť, aby sa na to riadne pozrel a precítil to. Odovzdanie príde po čase, teda ak mu dovolíš, aby dal svojmu mozgu a telu to, čo potrebujú, aby sa mohli uzdraviť.

Why Trauma Survivors Can’t Just ‚Let It Go‘