(Tian Dayton, PhD.)
Dospelé deti alkoholikov (DDA) môžu trpieť a často trpia v dôsledku posttraumatického stresového sydrómu (PTSD), ktorý je priamym dôsledkom života v traumatizujúcich účinkoch závislosti. No často to vôbec nevieme. Roky potom, čo opustíme svoj alkoholický domov, nesieme si so sebou jeho účinky a minulosť, nespracovanú bolesť vnášame do prítomných každodenných vzťahov. A opäť je to bez toho, aby sme si uvedomovali, ako a prečo sa to deje.
Predstav si dieťa v alkoholickej rodine. Je tam ohromná nevyváženosť moci. Dieťa je malé, rodič je veľký. Rodič je ten, kto „vlastní“ dom, kto to tam všetko riadi. A každý to vie. Rodič má autoritu. Ak kričí na dieťa a vraví mu, že ono je „ten problém“, dieťa mu uverí. Deti sa pozerajú do očí rodičov, aby tam videli svoj obraz, to, kto sú a či sú dôležité alebo nie. Keď je rodič ten, kto spôsobuje stres, pre dieťa je to dvojitá rana. Nielenže je vystrašené a zranené, no človek, u ktorého by za normálnych okolností hľadalo útechu a povzbudenie, je práve ten, kto ho desí a zraňuje. Je zbavené všetkej moci práve tým, že je malé a odkázané na dospelých. Disciplína v tejto rodine nie je postavená na tom, čo by malo byť normálnym očakávaním či rodinnou normou; závisí to od toho, či je rodič opitý alebo triezvy. Alebo či sa druhý rodič snaží zvládať a kontrolovať vlny dysfunkcie, ktoré neustále závislosť obklopujú. Alebo sa v daný čas rodičia jednoducho rozhodli, že nič riešiť nebudú, pretože kontrolovanie neustáleho chaosu je aj tak zbytočné a nemožné. Okrem toho sa v takejto rodine slovo disciplína nevzťahuje na správanie rodičov. Takže keď rodič začne kričať, dieťa vie, že keby malo snahu odplatiť to, riskuje, že sa dostane do problémov, ktoré sú nasmerované na neho alebo bude musieť ísť do svojej izby, dostane „zaracha“, bude bité, potrestané alebo nedostane vreckové. Dostane sa do ešte väčšej pasce. A tak sa rozhodne pre cestu menšieho odporu, prispôsobí sa, utiahne alebo uzavrie. Alebo tam zostane stáť a všetko to schytá, no vo svojom vnútri uteká, odpája sa, mizne. Keďže dieťa je limitované vo svojej schopnosti dostať sa k podpore zvonku, nemá nikoho, kto by mu povedal, že vôbec nie je hrozné a že to nie je ono, ktoré spôsobuje všetky problémy alebo kto by ho uistil, že všetko bude v poriadku a situácia sa zase upokojí. Musí sa teda spoliehať samé na seba a často nemá schopnosť vysvetliť si to tak, aby mu dávalo zmysel, no práve naopak – príliš často sa vidí v negatívnom svetle. Jeho schopnosť rozumieť, spracovať a zvládať tieto situácie je diktovaná jeho odkázanosťou na dospelých a jeho ohraničenou intelektuálnou výbavou v danom bode jeho rozvoja. Kombinácia týchto faktorov, nerovnováha moci, dĺžka času stráveného v stave odpútania (mentálneho), neschopnosť uniknúť a nedostatok zrelosti, intelektuálneho rozvoja sú faktory, ktoré prispievajú k tomu, že táto trauma z detstva má dlhodobý dopad. Roky potom, čo takéto dieťa odíde z domu, môže prežívať úzkosť zo seba a zo vzťahov, ktorým celkom nerozumie. Toto je spôsob ako si dospelé deti alkoholikov vnášajú svoju minulosť do prítomnosti. A kvôli spôsobu, akým mozog spracováva strach alebo ťažké skúsenosti, o ničom z toho sa nehovorí. Alebo sa na to ani nemyslí.
Odovzdávanie bolesti
Keď ako dospelé deti alkoholikov vstupujeme do vzťahov a zakladáme vlastné rodiny, tieto pevné putá partnerstva a rodičovstva ťahajú za nitky zabudnutých kútov našej minulosti, ktoré odrážajú blízkosť a intimitu našich skorších vzťahov. Znova prežívame rovnaké nevinné vzrušenie súvisiace so životom a láskou, ktoré sme prežívali ako deti. Naše detské srdce sa opäť prebudí a rovnako aj naše nezahojené rany, ktoré boli nepovšimnuté v našom podvedomí. Pocity zraniteľnosti a závislosti, ktoré sú súčasťou intimity, tlačia na staré radosti aj bolesti. Minulosť, o ktorej sme si mysleli, že sme ju nechali za sebou, keď sme už dostatočne vyrástli, pribudli nám roky či vedomosti, sa vkráda do našej prítomnosti a v okamihu sa vraciame do detského stavu emócií a spolu s nimi nás zaplavujú spomienky a obrazy, na ktoré sme „zabudli“. Keďže nespracovná bolesť, hnev a zmätok v skutočnosti nikam nezmizli, žijú v našom vnútri v chvejúcom sa tichu, ktoré túži potom, aby bolo počuté a poznané.
Od dieťaťa alkoholika k dospelému dieťaťu alkoholika
Prečo má trauma, ktorú sme doma zažívali, taký silný dopad na celý náš život? Keď prežívame strach či nezvládateľné situácie, našou prirodzenou reakciou je chrániť sa. Robíme to tým, že utekáme preč, nejakým spôsobom sa odplácame alebo, keď nič z toho nie je možné, uzavrieme sa a stávame sa neviditeľní. Tieto obranné stratégie môžu vyústiť v odvracanie sa od bolesti alebo v skrývanie sa pred ňou, no my jej potrebujeme čeliť, aby sme si uvedomovali, čo sa okolo nás deje. Ak dôjde k nejakej desivej situácii, napr. na mňa nakričí opitý rodič, a mám možnosť ju spracovať s niekým, komu na mne záleží a kto mi pomôže pochopiť, čo sa práve stalo a ako si to vysvetliť, dokážem sa vrátiť do normálneho stavu alebo sa z toho dokonca niečo naučiť, čo ma urobí odolnejším, keď sa problémy opäť vrátia. No keď sa toto nestane – a často sa to stáva, keďže práve rodičia sú tí, ktorí nám spôsobujú bolesť – táto bolesť vsiakne do môjho vnútra, kde vytvára jazierko nespracovných emócií, ktoré sa usadili v mojom vnútornom svete. No to, že to nevidieť neznamená, že to vo mne nezostalo. Nespracovná bolesť nezmizne, čaká tam, kým nepríde podobná spomienka, aby opäť vyplávala na povrch, inými slovami – čaká na aktivovanie. Dokonca aj hlučné hlasy, zvýšené obočie či zmena nálady môžu spôsobiť, že dospelé dieťa sa vráti späť do bodu vo svojom vnútri, kde sa chveje a čaká, podobne ako to bolo v detstve, že sa stane niečo zlé.
Sme veľmi veľmi vystrašení
Keď sme v stave veľkého strachu, myseľ alebo jazyková časť mozgu zmrzne, takže ľudský organizmus nedokáže bojovať a brániť sa alebo utekať prež z nebezpečenstva. Preto sú to tie najdesivejčie zážitky, ktoré často nedokážeme preložiť do slov, rozmýšľať o nich a dať ich do kontextu. Namiesto toho v nás žijú ako fragmentované a nezačlenené „kusy“ osobnej skúsenosti, tancujú na okraji nášho vedomého chápania alebo ležia pod povrchom, ponorené do hlbokých vôd nášho podvedomia.
Medzi faktory, ktoré podporujú traumu a zvyšujú pravdepodobnosť, že sa u dieťaťa v závislej (či inak dysfunkčnej) rodine rozvinie posttraumatický stres, patria nasledovné skutočnosti:
– či je možný únik zo situácie alebo nie
– či existuje nerovnováha moci alebo nie
– či dieťa malo prístup k podpore zvonku – malo pri sebe láskyplných dospelých, ktorí mu poskytovali bezpečné miesto, kde sa mohlo aspoň na danú chvíľu cítiť mimo zraňovania; miesto, ktoré mu poskytovalo zdravý obraz reality či model odlišného obrazu rodiny.
– dĺžka času, ktorý dieťa trávi v stave „otupených emócií“. Trauma býva kumulatívna, dochádza k nej postupne a počas dlhého časového obdobia.
– úroveň vývoja dieťaťa, jeho vek, kedy sa tauma doma objavila a akú malo vtedy zrelosť s ohľadom na to, aby dokázalo vysvetliť zmätočné, bolestivé či desivé skúsenosti
– či sú to práve rodičia, u ktorých by za normálnych okolností hľadalo útechu a uistenie, ktorí mu tento stres spôsobujú.
Štúdie traumy a nedávne štúdie zamerané na neurobiológiu a pripútanie (attachment) viacmenej potvrdili, čo sme začali chápať na základe nášho klinického pozorovania, že šokujúce, ponižujúce a vysiľujúce skúsenosti, ktoré sprevádzajú život so závislosťou, v skutočnosti formujú naše nervové siete. A že k osobnostným komplikáciám, spôsobeným touto ranou bolesťou a stresom, môže dochádzať a často dochádza roky po tejto skutočnosti. O tom je život dospelého dieťaťa alkoholika; je to posttraumatická stresová reakcia. Dlho potom, čo deti alkoholikov opustia svoj domov, zostávajú lapené v opakujúcich sa vzťahových vzorcoch, ktoré boli priamym výsledkom traumy v detstve. V nových vzťahoch sa stále objavujú staré bolesti. Menia sa názvy, no bolesť zostáva rovnaká.
Keď sa to u dospelého dieťaťa alkoholika opäť v dospelosti aktivuje, opäť sa vráti do tela, v ktorom žil v daných obdobiach detstva. Stojíme tam, telom nám prúdia stresujúce chemické látky, vyzeráme ako dospelí, no svojom vnútri sa cítime ako bezmocné vystrašené lapené deti. Ľudia, ktorí sú traumatizovaní, majú sklony žiť v emocionálne čierno-bielom svete. Naše myslenie, pocity a správanie lieta od nuly po desiatku a medzitým neexistujú nijaké spomaľovače. Strácame schopnosť regulovať naše silné emócie. Potrebujeme sa naučiť žiť na 4, 5 a 6 … rozmýšľať, cítiť a konať vyvážene.
Uzdravovanie z traumatizujúceho syndrómu dospelého dieťaťa alkoholika
Tí z nás, ktorí pracujeme na poli závislosti vidíme, že tento problém sa iba zväčšuje. No nemusí to tak byť, pretože spolu s narastajúcim problémom sme rovnako ďaleko zašli – ak nie ešte ďalej – v našej schopnosti rozumieť závislosti, jej liečbe a tiež traume života so závislosťou. Uzdravovanie je obnova nádeje, pokory a odvahy. Precítením odštiepených alebo otupených emócií a preložením tejto skúsenosti do slov máme šancu spracovať a pochopiť svoju minulosť namiesto toho, aby sme ju opäť bezmyšlienkovite vytvárali a opätovne ju prežívali. Nespracované emócie môžeme posunúť na vedomú úroveň, kde sa s nimi môžeme zdieľať, vidieť ich a rozumieť im. Môžeme opäť získať časti nášho vnútorného sveta a integrovať ich do celistvého obrazu seba a seba vo vzťahoch. Týmto spôsobom náš podvedomý hlad po prežívaní starej bolesti, biedy a hnevu v sabotovaní seba a svojich vzťahov nemusí byť viac správaním, ktoré nás ženie dopredu. A môžeme využiť jedinečné silné stránky, ktoré sa v nás rozvinuli, keď sme zápasili so zložitosťou života. Môžeme si privlastniť proaktívnu schopnosť mobilizovať podporu v službe napredovania, ktorú sme sa v detstve naučili a ktorá nám môže v dospelosti pomôcť posúvať sa ďalej. Môžeme uplatňovať svoju dômyselnosť, húževnosť a odvahu. O tom je celé uzdravovanie sa z problémov súvisiacich s posttraumatickým stresom. Je to opätovné nadobudnutie znecitlivených a fragmentovaných častí seba, ktoré uviazli v extrémnom móde fungovania a opäť ich zapojiť do kompaktného celku. A revitalizovanie silných strategických zručností, kreativity a silných stránok, ktoré sme nadobudli zvládaním nezvládnuteľného. Hlbším porozumením problémov dospelých detí alkoholikov, ich traumy a neurobiológie dokážeme oveľa lepšie pomáhať ľuďom uzdraviť sa v porovnaní s tým, aké to bolo vtedy, keď toto hnutie iba začalo. A existuje ďalší rozmer uzdravovania, z ktorého sa tešíme. Mnohí z nás sa cítia presiaknutí obnovenou životnou silou. Obdarení hlbším vnímaním zmyslu a cieľa a múdrosťou, ktorá vychádza z toho, že sme videli temné a znepokojujúce stránky ľudskej prirodzenosti, svoju konkrétnejšiu rodičovskú prirodzenosť a našli cestu späť k svetlu či porozumeniu. Bez uzdravovania by to bol smutný príbeh. No s uzdravovaním sa to stáva celoživotnou cestou, duchovným prebudením a novým dizajnom pre život. Naše detstvo sa stáva prostriedkom pre objasnenie a lepšie uvedomenie si skutočnosti a už viac „neľutujeme svoju minulosť ani sa nesnažíme zavrieť za ňou dvere“, pretože z nás urobila tým, kým sme dnes.
http://www.togetheraz.com/pdf/archive/azoct12.pdf