Nedávno som sa rozprávala s jedným človekom o tom, čo pre závislého znamená „dno“. Zdá sa, že odborníci, zaoberajúci sa závislosťami, nie sú v tejto otázke jednotní. Jedna skupina tvrdí, že kým závislý nedopadne na dno, nedá sa mu pomôcť. Druhá skupina argumentuje, že to nemusí zájsť až tak ďaleko, že pomoc môže prísť aj skôr, než nastane dno alebo že sa prinajmenšom dá vytvoriť akési umelé dno.
Vyzerá to tak, že úplná zhoda v tejto veci nikdy nenastane a že v argumentoch obidvoch strán je určitá pravda. Univerzálna odpoveď neexistuje. Tak, ako neexistuje odpoveď na otázku, prečo onkologická liečba u niektorých ľudí zaberie a pacient sa vylieči a rovnaká liečba u iných zlyhá. Každý človek je nastavený ináč a každý organizmus reaguje rozdielne.
Terapeutka Karla Castro-Soto, ktorá nie je zástancom teórie „dna“, hovorí, že je dôležité so závislým komunikovať a nenechať ho padnúť až na dno, pretože pre každého môže „dno“ znamenať niečo iné a nikto nedokáže definovať, čo to „dno“ vlastne znamená a ani nie je isté, či k tomuto stavu vôbec dôjde. Zdôrazňuje, že ak sa závislý odmietne ísť liečiť, je potrebné komunikovať s ním a hľadať iné možnosti riešenia; pýtať sa ho, čo je ochotný urobiť. Taktiež zdôrazňuje nutnosť, aby to bolo rozhodnutie závislého, nie niekoho iného. Musí vnímať, že nech sa rozhodol akokoľvek, je to JEHO rozhodnutie (https://www.youtube.com/watch?time_continue=6&v=UcIDMSDok88).
Na druhej strane je nevyhnutné dodať, že s niektorými závislými, ktorí sa nachádzajú v ťažkom stave závislosti, nie je možné takýto rozhovor viesť, pretože im to ich stav jednoducho neumožňuje. Zrejme patria do tej skupiny, kde možno nezaberie už nič iné ako to povestné „dno“ – ak budú mať to šťastie, že ich život sa neskončí ešte pred dopadom na to dno.