Čo vieme o 95,2% ľudí, ktorí potrebovali liečbu, ale odmietli ju, lebo ju nepovažovali za potrebnú? Čo sa dá vyvodiť z ich argumentácie okrem ich tvrdenia, že si mysleli, že ju nepotrebujú? Štatistiky tu veľmi nepomôžu, pretože sa to týka oveľa hlbších problémov. Odborníci na závislosť hovoria, že je niekoľko zásadných dôvodov, prečo závislí liečbu nehľadajú. Tieto môžu zahŕňať niektoré alebo všetky z nasledujúcich 10 dôvodov:
Popieranie: Najbežnejšia a počiatočná reakcia je, že závislý odmieta akceptovať, že má problém s alkoholom/drogami. Dotyčný môže byť taký pohltený svojím návykom, že napriek všetkým faktom jeho existenciu popiera.
Kontrola: Najmä pre závislých mužov môže byť veľmi ťažké priznať, že potrebujú liečbu práve kvôli otázke kontroly. Potrebujú mať pocit, že svoj život majú pod kontrolou a často sú vo svojich vzťahoch s druhými manipulatívni a kontrolujúci. Takýto závislý má ďaleko od toho, aby hľadal liečbu. Radšej povie, že nemá problém alebo že má všetko pod kontrolou.
Strach: Ísť na liečenie si vyžaduje pevné rozhodnutie, motiváciu a odvahu a mnohých závislých od toho odrádza strach. Boja sa celej detoxifikácie a procesu prejavov abstinenčných príznakov, či už z nevedomosti, minulých pokusov zvládnuť to sám alebo vnímaného nebezpečenstva. Obávajú sa toho, čo všetko obsahuje liečebný program a majú pocit, že to nemôžu zvládnuť.
Odrezaný prísun alkoholu: Mnoho závislých sa nepôjde liečiť, pretože nebude mať prístup k alkoholu/drogám. Keďže liečba si vyžaduje triezvosť, závislý vie, že nemá šancu piť.
Nedokáže sa vzdať pocitu eufórie vyvolaného alkoholom/drogami: Závislý je taký ponorený do euforického stavu vyvolaného alkoholom/drogami, že si nedokážu predstaviť život bez tohto stavu. Aj napriek upadajúcemu fyzickému a duševnému zdraviu a vážnym dôsledkom v rodine, vzťahoch a kariére sa závislý drží toho, čo pozná: potešenia zo svojej závislosti.
Liečba nepomôže: Niektorí závislí si myslia, že im už niet pomoci. Po rokoch namočených v závislosti ich život nemôže zmeniť nič. Najmä tí, ktorí majú pridružené duševné problémy, môžu v tomto smere prežívať beznádej.
Nikomu na mne nezáleží: Potom, čo závislí za sebou spálili všetky mosty a kvôli rokom prežívaným v závislosti, keď sa odcudzili rodine a priateľom, majú niektorí z nich pocit, že nikomu nezáleží na tom, či sú ešte nažive alebo sú mŕtvi. Keďže aj tak nemajú nikoho blízkeho, načo by sa mali snažiť? Nedostatočná podpora zohráva veľkú úlohu nie len v odmietaní liečby, ale aj v prípade, že liečbu absolvujú; nechce sa im ďalej bojovať.
Stigma: Za popieraním potreby liečby môže byť stigma z toho, „že sa bol liečiť“. Či ide o celebritu alebo obyčajného človeka, spoločnosť sa stále pozerá na závislých s určitou dávkou neúcty. To je to, čoho sa niektorí závislí boja.
Nádej, že sa problém vyrieši sám: Niektorí závislí, hoci poznajú pravdu, žijú vo falošnej nádeji, že sa to nejako vyrieši. Táto forma sebaklamu je podobná popieraniu, no sprevádzajúci úder pod pás, ktorý dostane sebavedomie dotyčného, keď sa tak nestane, ponorí závislého do ešte hlbšieho zúfalstva.
Túžba zomrieť: Po rokoch zneužívania alkoholu/drog, keď závislý stratil všetku nádej, nemá okolo seba ľudí, ktorým by na ňom záležalo a neverí, že liečba by ešte mohla byť efektívna, preto nemá nijaký dôvod snažiť sa zmeniť svoj život a naďalej pokračuje vo svojej závislosti vo vedomom úsilí skončiť so životom. Prečo by sa mal liečiť, keď to nechce? Pre závislého v posledných štádiách závislosti sa smrť môže javiť ako jediné riešenie. Hoci sa nemusí zjavne snažiť zabiť sa, pokračovaním vo svojej závislosti sa pomaly a neúprosne posúva k ukončeniu svojho života.