Dospelé deti závislých čelia mnohým jedinečným výzvam. Zápasia s naučeným správaním, ktoré je vo svojej podstate sebadeštruktívne, vo všeobecnosti sa cítia prázdni a osamelí, čelia opusteniu alebo s ním súvisiacim problémom a nemajú schopnosť získať alebo si udržať zdravé vzťahy s priateľmi a blízkymi. To posledné sa typicky pripisuje strachu z intimity.
Samozrejme, každý jednotlivec je iný a nie všetky dospelé deti závislých prežívajú rovnaké symptómy. Niektoré sa samé stanú závislé, kým iné od látok abstinujú. U niektorých sa rozvinie proces závislosti alebo spoluzávislosti buď v detstve, v dospelosti alebo počas jednotlivých vývojových štádií. Ďalšie sa stanú úspešné v ohľade na ich profesionálnu kariéru a životné rozhodnutia. No aj napriek jedinečným vlastnostiam každého jednotlivca sa zdá, že všetky dospelé deti zdieľajú rovnakú neschopnosť poskytovať alebo ľahko akceptovať emocionálnu intimitu.
Dynamika „poď sem, choď preč“
Väčšina odborníkov, ktorí pozorujú strach z intimity u dospelých detí závislých, vidia, že je taký rozšírený, že na jeho základe vznikla aj fráza pre túto nepríjemnú emóciu a výsledný vzťahový vzorec: „poď sem, choď preč“. Napr. dospelé dieťa závislého obyčajne túži po blízkosti a spojení a niekoho do takéhoto vzťahu vtiahne; možno pritom aj túži získať prijatie a lásku. No keď mu ten druhý ponúkne emocionálnu intimitu a blízkosť sa stane reálnou, dospelé dieťa sa začne cítiť neisto a zúfalo sa chce z toho vzťahu stiahnuť. V tomto bode bude svojho partnera či blízkeho priateľa odtláčať preč, aby predišiel ďalšej emocionálnej intimite. Keď sa ten druhý stiahne, dospelé dieťa závislého sa začne cítiť opustene a osamelo. Potom sa „naháňačka“ obnoví a cyklus sa opakuje a typicky to končí tak, že vzťah sa poškodzuje až nakoniec sa celkom rozpadne.
Prečo sa to deje?
Keďže dospelé deti závislých boli vychovávané v dysfunkčnosti, nikdy nevideli model zdravého, funkčného vzťahu – vrátane emocionálnej intimity. V skutočnosti je pravdou pravý opak. Nezdravé mechanizmy na prežitie, nedostupnosť a iné samozničujúce správanie sa stávajú jediným akceptovaným a normálnym spôsobom pre bezpečné spoluexistovanie s aktívnym závislým. Tento proces učenia sa takéhoto negatívneho správania sa označuje ako maladaptácia.
Maladaptácia je nástroj na prežitie pre dieťa závislého a tento proces a konečný produkt – naučená dysfunkcia – mu poskytuje schopnosť, aby vo svojej situácii prežilo. No keď potom takéto dospelé dieťa vstúpi do vzťahov s inými, ktorí nie sú dysfunkční, jeho správanie sabotuje jeho schopnosť zapadnúť, cítiť sa akceptovaným alebo sa do vzťahov zapájať spôsobmi, ktoré zažívajú tí druhí.
Typicky vytúžené aspekty vzťahu – vrátane emocionálnej intimity – sa môžu javiť ako cudzie, desivé a dokonca u daného jednotlivca môžu spôsobovať úzkosť. Tento strach zabraňuje schopnosti jednotlivca získať a udržiavať blízke osobné vzťahy, podporuje snahu o vzťahy povrchné a tiež jeho potenciál, ktorý ho priťahuje k nezdravým a neprístupným ľuďom.
Dobrá správa – uzdravenie je možné
Podobne ako aktívna závislosť, aj aktívna dysfunkcia prameniaca zo skutočnosti, že človek je dospelé dieťa závislého, sa liečiť dá. Terapia, svojpomocné knihy a podporné skupiny predstavujú len niektoré dostupné možnosti. Okrem toho je online dostupných množstvo ďalších užitočných informácií.
A ako pri aktívnej závislosti, ani tu neexistuje len jediná správna cesta k úspešnému uzdravovaniu. Dôležité je uzdraviť sa bez ohľadu na metódy. A podobne ako u aktívne závislého, proces vstupu do uzdravovania nie je závislý na nikom inom. Bez ohľadu na to, či rodič zostane vo svojej závislosti aktívny alebo nie, nie je to podstatné, pretože dospelé deti závislých sú dospelé a preto sa majú samé rozhodovať a majú dôvod vyhľadať pomoc potrebnú pre dosiahnutie maximálneho potenciálu v každom životnom aspekte.
https://www.soberrecovery.com/recovery/explaining-the-come-here-go-away-dynamic-in-adult-children-of-addicts/