Ak si vyrastal v rodine s chemicky závislým, duševne chorým či zneužívajúcim rodičom, vieš, aké je to ťažké – a vieš aj to, že každý v rodine je tým ovplyvnený. Po čase sa všetko v rodine začne točiť okolo toho, aby bol udržaný súčasný stav – dysfunkcia. V dysfunkčných rodinách sa rozvíjajú strnulé pravidlá a roly, ktoré pomáhajú udržiavať dysfunkčný rodinný systém a umožňujú závislému naďalej užívať alebo zneužívateľovi naďalej zneužívať. Pochopenie niektorých rodinných pravidiel, ktoré dominujú v dysfunkčných rodinách, nám môže pomôcť oslobodiť sa od týchto vzorcov a nanovo vybudovať sebaúctu a nadväzovať zdravšie vzťahy.
Čo je to dysfunkčná rodina?
V rodinách existujú mnohé typy a stupne dysfunkcie. Pre účely tohto článku je črtou definujúcou dysfunkčnú rodinu skutočnosť, že jej členovia prežívajú opakujúcu sa traumu.
Typy traumatických skúseností z detstva, o ktorých hovorím, sa označujú ako nepriaznivé detstvo (Adverse Childhood Expriences) a zahŕňajú prežívanie nasledovných vecí: fyzické zneužívanie, sexuálne zneužívanie, fyzické zanedbávanie, emocionálne zanedbávanie, byť svedkom domáceho násilia, mať rodiča alebo blízkeho príbuzného, ktorý je alkoholik alebo závislý, mať rodiča alebo blízkeho člena rodiny, ktorý je duševne chorý, mať rodičov, ktorí žijú oddelene alebo sú rozvedení, mať rodiča alebo blízkeho člena rodiny, ktorý je uväznený.
Dopady vyrastania v dysfunkčnej rodine
Aby by mohli byť deti fyzicky aj emocionálne zdravé, musia sa cítiť bezpečne – a kvôli tomuto vnímaniu bezpečia sa spoliehajú na konzistentného opatrovníka. No v dysfunkčných rodinách nie sú opatrovníci vôbec konzistentní ani naladení na to, čo dieťa potrebuje.
Nepredvídateľné, chaotické a nie bezpečné
Dysfunkčné rodiny obyčajne bývajú nepredvídateľné, chaotické a niekedy v deťoch vyvolávajú strach. Deti sa cítia bezpečne vtedy, keď môžu rátať s tým, že ich opatrovníci pravidelne napĺňajú ich fyzické potreby (jedlo, bývanie, ochrana pred fyzickým zneužívaním či poškodením) a emocionálne potreby (všímajú si ich pocity a utešujú ich, keď sú rozrušené). Toto často v dysfunkčných rodinách neplatí, pretože rodičia si neplnia svoje základné zodpovednosti, aby sa o svoje dieťa starali, chránili ho a vychovávali. Namiesto toho musí tieto zodpovednosti dospelých na seba prebrať v ranom veku jedno z detí.
Aby sa deti cítili bezpečne, potrebujú aj štruktúru a rutinu; musia vedieť, čo majú očakávať. No v dysfunkčných rodinách sú potreby detí často zanedbávané alebo sa na ne vôbec neberie ohľad a neexistujú jasné pravidlá ani realistické očakávania. Niekedy platia tvrdé či svojvoľné pravidlá a inokedy tam nie je takmer žiadny dozor a deti nemajú absolútne žiadne pravidlá.
Okrem toho deti často zažívajú správanie svojich rodičov ako nevypočitateľné a nepredvídateľné. Majú pocit, že vo vlastnom dome musia chodiť po špičkách zo strachu, aby svojich rodičov nenahnevali či nespustili ich hnev a zneužívanie. Napríklad deti v dysfunkčných rodinách často opisujú, že keď sa vracajú domov zo školy, prežívajú úzkosť, pretože nevedia, čo ich čaká.
V dysfunkčných rodinách sú obyčajne dospelí takí zaneprázdnení svojimi vlastnými problémami a bolesťou, že svojim deťom nedávajú, čo potrebujú a po čom túžia – dôslednosť, bezpečie, bezpodmienečnú lásku. V dôsledku toho sú deti vystresované, úzkostlivé a nezažívajú to, že ich niekto má rád.
Cítiš sa nedôležitý a bezcenný
Jednoducho povedané, dysfunkčné rodiny nevedia spracovávať pocity zdravými spôsobmi. Rodičia, ktorí riešia svoje vlastné problémy alebo sa starajú (často umožňujúcim spôsobom) o závislého či dysfunkčného partnera nemajú čas, energiu ani emocionálnu inteligenciu, aby pocitom svojich detí venovali pozornosť, oceňovali ich a podporovali. Výsledkom je emocionálne zanedbávanie detí. Deti to vnímajú tak, že ich pocity nie sú podstatné, takže nie som podstatný ani ja. Toto, samozrejme, poškodzuje sebavnímanie dieťaťa a spôsobuje, že sa cíti nedôležité a nehodné lásky a pozornosti.
A deti v dysfunkčných rodinách sa nenaučia ako si všímať, oceňovať a venovať sa vlastným pocitom. Namiesto toho sa zameriavajú na to, aby si všímali a zvládali pocity iných – často od toho závisí ich vlastné bezpečie. Niektoré deti veľmi citlivo vnímajú, ako sa správajú ich rodičia, aby sa mohli snažiť vyhnúť sa ich hnevu. Napríklad malé dieťa sa môže naučiť skrývať sa pod posteľ, kedykoľvek sa mama s otcom začnú hádať alebo sa môže naučiť, že keď po hádke utešuje svoju mamu, získa si tým jej náklonnosť. A tak sa tieto deti učia ladiť sa na pocity iných a potláčať svoje vlastné.
Okrem toho, že rodičia ignorujú emocionálne potreby svojich detí, môžu tiež poškodiť ich sebavnímanie prezývkami a tvrdou kritikou. Malé deti veria všetkému, čo im rodičia hovoria. Takže ak ti otec hovorí, že si hlúpy, uveríš tomu. Keď sme starší a trávime viac času preč od svojich rodičov, začneme spochybňovať niektoré z negatívnych vecí, ktoré nám v detstve hovorili. No je udivujúce, koľko v nás toho zostane ešte aj v dospelom veku. Emocionálne žihadlo zraňujúcich slov a hanlivých odkazov s nami zostáva dokonca aj vtedy, keď logicky vieme, že napr. nie sme hlúpi.
Pravidlá dysfunkčných rodín
Ako vo svojej knihe Mne sa to nikdy nestane (It Will Never Happen to Me) uvádza Claudia Black, alkoholické (a dysfunkčné) rodiny sa riadia tromi nevyslovenými pravidlami:
1) Nehovor. O našich problémoch v rodine nehovoríme – ani medzi sebou, ani nikomu mimo rodiny. Toto pravidlo je základom pre popieranie zneužívania, závislosti, choroby atď. Podstatou je: „Správaj sa tak, akoby bolo všetko v poriadku a uisti sa, že si budú všetci myslieť, že sme úplne normálna rodina.“ Toto je pre deti, ktoré vnímajú, že niečo nie je v poriadku, no nikto o tom nehovorí, extrémne zmätočné. A tak často dospejú k záveru, že tým problémom sú práve ony. Niekedy sú obviňované priamo a inokedy to prežívajú vo svojom vnútri – že s nimi niečo nie je v poriadku. Keďže nikto nesmie o tejto dysfunkcii hovoriť, rodina je zaplavená tajomstvami a hanbou. A najmä deti sa cítia osamelo, beznádejne a predstavujú si, že nikto iný neprežíva to, čo ony.
Pravidlo nehovor zabezpečuje, že nikto nepotvrdí to, čo je skutočný problém v rodine. A keď je koreň rodinných problémov popieraný, nikdy nemôže byť vyriešený; s takýmto nastavením nie je možné žiť zdravo ani sa uzdravovať.
2) Nedôveruj. Deti sú závislé od svojich rodičov (opatrovníkov) v tom, že ich budú ochraňovať, no keď vyrastáš v dysfunkčnej rodine, nevnímaš svojich rodičov (a svet) takých bezpečných a starostlivých. A bez tohto základného vnímania bezpečia deti prežívajú úzkosť a majú problémy niekomu dôverovať.
V dysfunkčných rodinách sa u detí nerozvinie vnímanie dôvery a istoty, pretože ich opatrovníci sú nedôslední a nespoľahliví – svoje deti zanedbávajú, sú emocionálne neprítomní, nedodržia sľuby a neplnia si svoje povinnosti. Okrem toho niektorí dysfunkční rodičia vystavujú svoje deti nebezpečným ľuďom a situáciám a nechránia ich pred zneužívaním. Výsledkom je, že deti sa naučia, že nemôžu dôverovať, že druhí – dokonca ani ich rodičia – naplnia ich potreby a ochránia ich (najpodstatnejšia forma dôvery pre dieťa).
Problémy s dôverou majú dosah aj mimo rodinu. Okrem príkazu „nehovor“ pravidlo „nedôveruj“ udržiava rodinu v izolácii a udržiava strach, že keď poprosíš o pomoc, stane sa niečo zlé (mama a ocko sa rozvedú, otec pôjde do väzenia, ty skončíš v decáku). Aj napriek tomu, aký je domov desivý a bolestivý, je to zlo, ktoré poznáš; naučil si sa tam prežiť – a narušiť rodinu tým, že by si o tom niekomu porozprával, by mohlo veci ešte zhoršiť. Tak viac nikomu neveríš.
3) Necíť. Potláčanie bolestivých či chaotických emócií je mechanizmom na prežitie, ktorú používa každý v dysfunkčnej rodine. Deti v dysfunkčných rodinách sú svedkom toho, ako si ich rodičia otupujú svoje pocity alkoholom, drogami, jedlom, pornografiou a technológiami. Veľmi zriedkavo sú pocity vyjadrené a zvládané zdravým spôsobom. Deti môžu byť aj svedkom desivých epizód hnevu. Niekedy je práve hnev tou jedinou emóciou, ktorú ich rodiča prejavujú. Deti sa rýchlo naučia, že snažiť sa vyjadrovať svoje pocity bude prinajlepšom viesť k ignorácii a prinajhoršom k násiliu, obviňovaniu a hanbe. A tak sa aj deti naučia potláčať svoje pocity, otupovať ich a snažiť sa nejakým spôsobom sa rozptýliť, aby nepociťovali bolesť.
Hanba
Hanba v dysfunkčných rodinách preniká všetkým. Je to pocit, ktorý máš, keď si myslíš, že niečo s tebou nie je v poriadku, že si podradný alebo nedôležitý. Hanba je výsledkom rodinných tajomstiev a popierania a toho, že ti vravia, že si zlý a zaslúžiš si byť zraňovaný alebo zanedbávaný. Deti v dysfunkčných rodinách často obviňujú samé seba za nedostatočnosť svojich rodičov alebo za to, že sa s nimi zle zaobchádza alebo že sú ignorované. „Je to moja vina“ je ten najľahší spôsob, ako ich mladý mozog dokáže vysvetliť zmätočnú a desivú situáciu.
V dospelom veku je súčasťou uzdravovania z dôsledkov života v dysfunkčnej rodine rozplietanie pocitu hanby a rozpoznanie toho, že nedostatky našich rodičov neboli našou chybou a neznamenajú, že sme nedostatoční alebo nedôležití.
Uzdravovanie
Uzdravovanie takisto znamená posunúť sa ďalej nad pravidlá, ktoré riadia dynamiky v dysfunkčnej rodine. Pravidlá nehovor, nedôveruj a necíť môžeš nahradiť novými pravidlami vo svojich dospelých vzťahoch:
– Hovor o svojich pocitoch a skúsenostiach. Môžeš prelomiť hanbu, izoláciu a osamelosť a vybudovať bližšie vzťahy, keď budeš hovoriť o svojich myšlienkach a pocitoch s dôveryhodnými ľuďmi. Priznať si svoje problémy a hovoriť o nich je protikladom zotrvávania v popieraní. Otvára to dvere riešeniam a uzdravovaniu.
– Dôveruj druhým a stanov si primerané hranice. Dôvera ťa môže desiť a to najmä vtedy, keď ťa ľudia v minulosti sklamali. Trvá to nejaký čas, kým sa človek naučí dôverovať sám sebe a tiež to, komu môže dôverovať a komu nie. Dôvera je dôležitou zložkou zdravých vzťahov spolu so zdravými hranicami, ktoré zaisťujú, že sa k tebe správajú s rešpektom a že máš naplnené svoje potreby.
– Preciťuj všetky svoje pocity. Môžeš prežívať všetky svoje pocity. Bude si to vyžadovať určitú prax dať sa opäť do kontaktu so svojimi pocitmi a uvedomiť si ich hodnotu. No môžeš začať tým, že sa budeš sám seba pýtať, ako sa cítiš a budeš sám sebe hovoriť, že tvoje pocity sú dôležité. Už viac nemusíš byť ohraničený tým, že budeš prežívať len hanbu, strach a smútok. Takisto nepotrebuješ, aby niekto iný potvrdzoval tvoje pocity; pocity nie sú správne ani nesprávne ani dobré ani zlé. Nateraz len dovoľ, aby tvoje pocity existovali.
https://sharonmartincounseling.com/the-effects-of-growing-up-in-a-dysfunctional-family/