Tak si sa konečne oddelil od svojej toxickej rodiny. To je dobre! Bez ohľadu na to, či si prerušil kontakt so svojimi toxickými rodičmi alebo si si vytvoril veľmi jasnú emocionálnu hranicu, aby si sa chránil, urobil si veľmi ťažký a veľmi dôležitý krok k budovaniu zdravšieho a šťastnejšieho života.

Priala by som si, aby som ti mohla povedať, že už máš tú ťažkú prácu za sebou. No keďže som sama unikla z dysfunkčnej rodinnej situácie, viem, že zbaviť sa tohto dedičstva si vyžaduje o niečo dlhší čas – najmä preto, že pravdepodobne riešiš veľmi reálne emocionálne či duševné problémy v dôsledku toho, v čom si bol vychovávaný.

Samozrejme, že nie je pravidlom, že všetky deti vychovávané v dysfunkčnom prostredí, budú mať emocionálne či duševné problémy. Každá nešťastná rodina je nešťastná svojím vlastným spôsobom a ty sám vieš najlepšie posúdiť svoju vlastnú skúsenosť. No odborníci na duševné zdravie sa zhodujú v tom, že ťažké detstvo so sebou často prináša psychické dôsledky. V roku 2014 to potvrdila aj jedna brazílska štúdia. Niekedy môžeme byť takí zaneprázdnení snahou zbaviť sa spomienok na naše detstvo, že zabúdame dbať na svoje duševné zdravie.

Často je tým najdôležitejším prvým krokom chodiť na terapiu kvôli zvládaniu svojich problémov, aby sa dospelé dieťa z toxickej rodiny mohlo posunúť ďalej – a keď to robíš, neznamená to, že si nejaký „poškodený“ alebo niekto, kto „narieka nad svojím detstvom“. Pozri si nižšie uvedený zoznam troch bežných problémov, ktoré často musia riešiť deti z toxických rodín a pamätaj, že ak sa ti zdajú povedomé, vôbec v tom nie si sám.

1. Úzkosť

Je to jeden z najrozšírenejších zdravotných problémov v USA, takže určite ovplyvňuje množstvo ľudí, ktorí mali aj idylické detstvo. No deti, ktoré vyrastajú v toxických rodinách, majú často extrémne blízky vzťah s poruchami úzkosti – jedna štúdia z roku 1998 ukázala na prepojenie medzi rodičmi s úzkostnou poruchou a dysfunkčným domovom a mnohé výskumy ukazujú, že úzkosť je extrémne rozšírený problém medzi dospelými deťmi z dysfunkčných rodín.

V tvojej toxickej rodine si možno bol svedkom nezdravých prejavov úzkostí tvojich rodičov (možno ti napríklad bránili v normálnych detských aktivitách, pretože mali prehnaný strach z toho, čo by sa mohlo stať) alebo ťa možno dokonca trestali za prejavy známok úzkostnej poruchy, čo si mohli vykladať ako tvoju „neposlušnosť“. Ako píše Susan Forward vo svojej knihe Toxickí rodičia (Toxic Parents): „Deti, ktoré nie sú povzbudzované k tomu, aby robili, skúšali, skúmali, zvládali a riskovali zlyhanie, sa často cítia bezmocné a nedostatočné. Prehnane kontrolované svojimi úzkostlivými, bojazlivými rodičmi sa často samé stávajú úzkostnými a bojazlivými.“

Ako dieťa som to zažívala obomi spôsobmi – úzkosť mojej matky mi bránila zapájať sa do normálnych detských aktivít, ako bol napríklad môj samostatný prechod cez cestu a zároveň si z mojej sociálnej úzkosti uťahovala.

Čo môžeš robiť?

Keď riešiš úzkosť, bez ohľadu na jej príčinu je potrebné vyhľadať odbornú pomoc. Keď sa tvoja úzkosť spustila či zhoršila situáciou v toxickom domove, môže ti pomôcť terapia rozhovorom, najmä kognitívno-behaviorálna liečba, ktorá pomáha ľuďom odučiť sa negatívne myšlienkové vzorce a poskytuje im väčšie vnímanie kontroly nad ich situáciou.

2. Problémy vo vzťahoch s druhými

Bez ohľadu na to, aké bolo ich konkrétne detstvo, deti z toxických rodín majú často problém pustiť si druhých bližšie k sebe a to aj vtedy, keď sa od svojej pôvodnej rodiny oddelili. Podľa štúdie z roku 1989, zameranej na dospelé deti alkoholikov „dospelí, ktorí vyrastali v dysfunkčných rodinách, často uvádzajú ťažkosti s vytváraním a udržiavaním intímnych vzťahov, udržiavaním pozitívnej sebaúcty a s dôverou voči iným; boja sa straty kontroly a popierajú svoje pocity a realitu.“

Možno ťa tvoji rodičia vychovávali tak, aby si veril, že nikomu mimo rodiny nemôžeš dôverovať a každý ti chce iba ublížiť. Možno spôsob, akým ti tvoji rodičia ublížili zapríčinil, že máš ťažkosti nadväzovať blízke vzťahy s rovesníkmi. Možno si si musel svojich kamarátov držať od tela, pretože si sa bál toho, že by sa stretli s tvojimi rodičmi alebo že by iným povedali o vašom dysfunkčnom živote – a teraz si dospelý a nemáš predstavu, kde začať, keď príde na nadväzovanie intímnych či priateľských vzťahov a dokonca môžeš mať problém vychádzať dobre s kolegami v práci.

Alebo možno cítiš pravý opak – uznanie zo strany rodičov bolo také nepredvídateľné, že hľadáš lásku všade a príliš často a príliš rýchlo nadväzuješ priateľské a intímne vzťahy, ktoré nakoniec zlyhajú.

A opäť citát z knihy Toxickí rodičia: „Väčšina dospelých detí toxických rodičov vyrastá v hroznom zmätku v súvislosti s tým, čo je láska a aký je to pocit mať niekoho rád. Ich rodičia im spôsobovali v mene lásky extrémne neláskavé veci. Preto tieto deti chápu lásku ako niečo chaotické, dramatické, zmätočné a často bolestivé – niečo, kvôli čomu sa museli vzdať svojich vlastných snov a túžob. Je zrejmé, že o tom láska vôbec nie je. Správanie v láskyplnom vzťahu ťa neničí, nevykoľajuje a nevytvára pocity sebanenávisti … Skutočná láska vytvára pocity vrelosti, radosti, bezpečia, stability a vnútorného pokoja.“

Čo môžeš robiť?

A opäť, terapia je úžasné miesto, kde sa dá začať. Môže ti pomôcť zistiť, čo sú skutočne zdravé hranice a ako sa menej báť interakcie s druhými.

Existuje taktiež veľa svojpomocných kníh, ktoré tieto otázky riešia. Podporné skupiny pre deti dysfunkčných dospelých ako sú Dospelé deti alkoholikov môžu takisto pomáhať ľuďom naučiť sa ako nadväzovať zdravé vzťahy s inými v kontrolovanom prostredí, kde každý rozumie, čo si zažil. (Ak na stretnutia nemôžeš chodiť osobne, môžu ti pomôcť aj skupiny online. Skupina raisedbynarcissists je úžasným príkladom podpornej skupiny online, ktorá ti môže pomôcť pochopiť svoju skúsenosť a urobiť kroky k nadväzovaniu vzťahov s inými otvoreným spôsobom.)

3. Problémy dôverovať realite

Deti z dysfunkčných rodín si skoro všimnú, že ich skúsenosť reality a skúsenosť reality ich rodičov sú veľmi rozdielne – akoby žili na dvoch rozličných platenách.

Možno tvoja matka prehlasovala, že máš neupratanú izbu, hoci to tak nebolo a aj tak ťa za to potrestala. Možno si tvoj otec spomína na narodeninovú oslavu, ktorá bola plná násilností, ako na „úžasný deň pre celú rodinu“. Možno ťa tvoji rodičia trestali za to, že si „promiskutný“, hoci si nikdy v živote ani nedržal nikoho za ruku. Bez ohľadu na to, čo sa stalo, tvoji rodičia prekrúcali realitu a obyčajne vôbec nebrali do úvahy tvoju realitu a skúsenosti, čím ťa viedli k tomu, aby si nedôveroval svojím vlastným emóciám ani svojmu vlastnému vnímaniu.

Podľa neformálnej správy Texaskej ženskej univerzity „deti vo väčšine dysfunkčných rodín sa učia spochybňovať svoju vlastnú intuíciu a emocionálne reakcie“. Vyššie uvedené správanie sa niekedy nazýva „gashlighting“ alebo „posúvanie reality“ – snaha buď vedome v niekom vyvolať zmätok v súvislosti s faktami a realitou v snahe ovládať ho alebo v druhom prípade je človek taký zmätený sám zo seba a z toho, čo sa deje, že nedokáže posúdiť realitu a tak sa obáva a je agresívny, že keď mu deti protirečia, trestá ich.

Moje vlastné detstvo bolo veľmi podobné. Matka neustále spochybňovala každý element mojej reality počnúc tým, či ma moji priatelia skutočne majú radi až po to, či som naozaj správne pustila práčku. Dodnes mám z toho v sebe zmätok a často neverím vlastnej schopnosti posúdiť emócie iných či mojim spomienkam na čokoľvek, čo robím vo svojom každodennom živote.

Čo môžeš robiť?

Uhádol si! Terapia. Ako to uvádza tá istá správa Texaskej ženskej univerzity: „Často podpora zvonku poskytuje objektívny pohľad a veľmi potrebné utvrdenie, ktoré ti pomôže naučiť sa dôverovať svojím vlastným reakciám.“

No tvoja vonkajšia pomoc nemusí byť ohraničená iba na odborníkov. Môžeš takisto požiadať svojich blízkych priateľov a partnerov, ktorí rozumejú tvojej situácii, aby ti pomohli poskytovať pozitívnu spätnú väzbu v súvislosti so správnymi spomienkami či chápaním situácií alebo poskytovaním podpory, keď spochybňuješ vlastné vnímanie reality. (Často žiadam svojho priateľa, aby mi potvrdil, že som mala skutočne príjemný rozhovor s nájomcom a nikto sa na mňa nenahneval …)

Takisto som zistila, že písanie denníka a zoznamov mi poskytuje dobré spojenie s realitou. Pomáha mi spomenúť si na veci, ktoré sa udiali v danom dni a posilňuje to moju schopnosť dôverovať mojím vlastným emocionálnym reakciám a zároveň chápať emocionálne reakcie iných.

Veci možno nikdy nebudú pre nikoho z nás dokonalé. No môžu sa veľmi zlepšiť, ak rozpoznáme to, ako nám bolo ublížené a začneme sa uzdravovať.

https://www.bustle.com/articles/113750-3-problems-people-from-toxic-families-often-struggle-with