A. TOM HORVATH, PH.D., ABPP, KAUSHIK MISRA, PH.D., AMY K. EPNER, PH.D., AND GALEN MORGAN COOPER, PH.D.
Z historického hľadiska existuje značná kontroverznosť v súvislosti s príčinami závislosti a riešeniami pre uzdravovanie. Môžeme ju zjednodušiť a povedať, že vyústila do dvoch polarizovaných skupín: 1) ľudí, ktorí sa kvôli riešeniu obracajú na medicínu a vedu, a 2) ľudí, ktorí sa kvôli riešeniu obracajú na duchovnú oblasť (napr. 12-krokové skupiny ako je AA). Ako sme doteraz zdôrazňovali, na každý problém existuje veľa efektívnych riešení. Tieto odlišné riešenia musia byť vzájomne exkluzívne. V konečnom dôsledku si každý musí vybrať sadu stratégií riešenia problémov, ktorá najlepšie vyhovuje jeho vlastným potrebám a okolnostiam.
Z tohto zjednoteného pohľadu je jasné, že konflikt, obklopujúci liečbu závislosti a uzdravovania, je zbytočný. Základ tohto problému však formujú silné historické prúdy. Keď skúmame historický kontext, z ktorého tento konflikt vznikol, ľahšie rozumieme polarizácii medzi týmito dvomi skupinami. Možno takéto porozumenie pomôže uzatvoriť priepasť medzi týmito súperiacimi stranami. Zistili sme, že tieto neproduktívne filozofické debaty ľuďom v uzdravovaní absolútne nepomáhajú.
S problémom alkoholizmu žijeme už dlho a určite sme skúšali rôzne riešenia. Jedným z nich bolo alkohol zakázať. V roku 1919 prešiel v Amerike prohibičný zákon, ktorý bol platný v období od 1920 do 1933. Prohibícia začala s nádejou, že eliminovaním alkoholu problém alkoholizmu takisto eliminujeme. Postupne voliči rozhodli, že prohibícia priniesla viac problémov ako bola jej hodnota. Takisto bolo zrejmé, že prohibícia alkoholizmus neukončí, takže bola neefektívnym riešením. Hoci sa konzumácia alkoholu mierne znížila, zvýšil sa organizovaný zločin a neúcta voči zákonu. Pokles v jednej skupine problémov vyvážil nárast v inej skupine problémov.
V porovnaní s prohibíciou bol Harrisonov zákon o narkotikách z roku 1914 o znižovaní zásob nezákonných drog efektívnejší. Do roku 1933, kedy sa prohibícia skončila, bol primárnym problémom závislostí alkohol. Pre tento problém však nezostalo nijaké riešenie. Pred týmto obdobím existovalo niekoľko záznamov, ktoré hovorili o tom, že ľudia s alkoholizmom sa uzdravili. Z niektorých sa stali bezdomovci, niektorí sa dostali do ústavov a iní našli náboženstvo. Väčšina sa však nijako neliečila. Hoci dnes máme k dispozícii množstvo odborníkov na duševné zdravie, v tridsiatych rokoch minulého storočia to tak nebolo. Okrem toho počas Veľkej depresie si len veľmi málo ľudí mohlo dovoliť základnú zdravotnú starostlivosť. Špecializovaná starostlivosť, napr. starostlivosť psychiatrov, presahovala možnosti väčšiny ľudí. Psychiatrické riešenie problému závislosti spočívalo takmer úplne na psychopatologickom modeli závislosti. Podobne ako všetky teórie, aj táto pomohla iba niektorým.
V tomto vákuu sa v roku 1935 objavili Anonymní alkoholici (AA). Ich spoluzakladatelia (Bill W. a Dr. Bob) opisovali početné zlyhanie snáh o ich liečbu rôznymi medicínskymi odborníkmi, ktorí sa usilovali ich alkoholizmus „vyliečiť“. Spomínaní dvaja muži sa stretli, keď sa dostali do náboženskej skupiny zvanej Oxfordská skupina. Spoločne narazili na metódu, ktorá ich uschopnila uzdravovať sa. Zakladatelia AA založili svoj program na mnohých náboženských princípoch Oxfordskej skupiny. Hoci bol ich počiatočný rast pomalý, na začiatku päťdesiatych rokov dosiahol počet členov 100 tisíc. Veľmi rýchlo sa stal dominantným prístupom k uzdravovaniu sa zo závislosti v USA. Hoci sú stretnutia AA dostupné po celom svete, ich rola v iných krajinách je podstatne menšia, preto je úspech AA fenomenálny práve v Spojených štátoch.
https://www.mentalhelp.net/articles/conflict-between-12-step-anonymous-groups-and-science-a-historical-perspective/