Počas posledných dní mojej posadnutosti alkoholom by bolo pre mňa úľavou s istotou vedieť, že som beznádejný prípad – že môj osud nemám vo svojich rukách. Toto uvedomenie si by nebolo bývalo také zlé. Bol by som ako človek, ktorého diagnostikovali ako smrteľne chorého a musel by som akceptovať realitu danej situácie. Toto prirovnanie nie je až tak veľmi pritiahnuté za vlasy, pretože keby som bol pokračoval v pití, asi by mi neostávalo veľa života. Ja som totiž mizériu konečného štádia alkoholizmu akceptovať dokázal; no skutočnými mukami bola pre mňa myšlienka, že môj život by mohol byť lepší.
Ako hlboko dokážeš padnúť
Prvý raz som išiel na liečenie v roku 1988 a ešte v roku 2006 som si nedokázal udržať triezvosť. Pochybujem, že dokonca Steve Jobs (spoluzakladateľ spoločnosti Apple) by mal dostatok vytrvalosti, aby zvládal takúto úroveň opakovaného zlyhávania. Pamätám sa, že som niekde čítal, že priemerný alkoholik zomrie do 15 rokov, ak nedokáže s pitím prestať – takže predpokladám, že som to zvládal celkom dobre, keďže som bol stále nažive. No musím priznať, že v tom čase som to nevnímal ako veľké víťazstvo.
Počúval som odborníkov, ktorí hovorili o „zostupnej špirále závislosti“, no to nebol presný opis mojej situácie. Nebolo to tak veľmi o tom, že sa môj život neustále zhoršoval – bolo to skôr o tom, že moje správanie ma viedlo do rôznych oblastí utrpenia. Môj najnižší bod bol v mojich 25 rokoch, keď som sa kvôli alkoholu mentálne zosypal a skončil som na ulici. Potom som pil ďalších 8 rokov a už nikdy som nezažil rovnakú úroveň dysfunkcie.
Hneď po prvom liečení som vedel, že za pitie sa stále musí platiť. Nevadilo mi vzdať sa šance na „normálny život“ – dokázal som samého seba oklamať a presvedčiť o tom, že život bez alkoholu by bol umieraním zaživa. Ani predstava toho, že by som mal zomrieť mladý, mi nevadila – v skutočnosti boli stovky rán, kedy som sa budil sklamaný z toho, že som stále nažive. Dokázal som prežiť väčšinu najťažších vecí súvisiacich so závislosťou, no to, čo som nemohol zniesť, bolo vedomie, že veci by mohli byť oveľa lepšie.
Beznádejný prípad
Počas dlhých rokov môjho zápasu s alkoholom som mal obdobia, kedy som bol triezvy – raz som to vydržal dva roky. Tieto obdobia triezvosti boli väčšinou úžasné, no vždy som sa cítil ako podvodník. Keď som prišiel prvý raz na liečenie, povedali mi, že moja najväčšia nádej na uzdravenie je stať sa „uzdravujúcim sa alkoholikom“ – že môj život bude vždy niečím podmienený a na stretnutiach Anonymných alkoholikov (AA) som počul veľa hororových príbehov o dlhodobo triezvych veteránoch, ktorí nešli na niekoľko stretnutí a opäť začali piť. Nedokázal som si uzdravovanie vychutnávať, pretože som bol presvedčený o tom, že je to len dočasná úľava.
Ku koncu môjho pitia som takmer úplne prijal predstavu, že som „beznádejný prípad“. Prvý raz som tento opis počul pred rokmi na AA. Stretol som tam starú ženu (aspoň vyzerala staro), ktorá sa vracala späť na stretnutia po svojej poslednej recidíve. Povedala mi, že je beznádejný prípad a na základe nášho krátkeho rozhovoru mala podozrenie, že som na tom rovnako. Bol som vtedy mladý a tak som ľahko tieto komentáre zahnal ako šialenstvo chorej ženy – no neskôr som mal pocit, akoby ma táto jej predpoveď prekliala.
Výraz „beznádejný prípad“ sa používa na označenie tých ľudí, ktorí vyzerajú ako neschopní „vstúpiť do programu“ – obyčajne sa tým myslí program Anonymných alkoholikov. V modrej knihe AA je opis tohto nešťastného beznádejného prípadu:
„Tí, ktorí sa nezotavia, sú ľudia, ktorí sa nedokážu úplne odovzdať tomuto jednoduchému programu, obyčajne sú to muži a ženy, ktorí sú neschopní byť voči sebe úprimní. Nájdu sa takí nešťastníci. Nie je to ich chyba; zdá sa, že sa takí narodili. Nemajú prirodzenú schopnosť uchopiť a rozvíjať spôsob života, ktorý si vyžaduje nekompromisnú úprimnosť.“
Ja som sa nedokázal úplne odovzdať programu AA ani nijakému inému programu uzdravovania, takže sa zdalo zrejmé, že som bol jedným z tých beznádejných prípadov. Moje obdobia triezvosti vo mne vyvolávali skutočný hlad po takomto živote, no zároveň som vedel, že to nie je možné. Bola to táto kombinácia zúfalstva a beznádeje, ktorá spôsobovala, že moje posledné mesiace závislosti boli také strašné.
Neexistuje nič také ako beznádejný prípad
Už viac neverím na beznádejné prípady. Svoj nový triezvy život som začal v chráme tu v Thajsku, ktorý sa volá Thamkrabok. Keď som tam bol prvý deň, jeden mních mi povedal jeho jednoduchú teóriu závislosti. Neobsahovala slová ako „choroba“, „každodenné milosrdenstvo“ či „uzdravujúci sa alkoholik“. Povedal, že som nejakým spôsobom stratil v živote moju cestu a alkohol používam ako nástroj na zvládanie tejto nepohody. Sľúbil, že ak zostanem triezvy, dokážem sa vrátiť späť na túto cestu a potreba piť alkohol zmizne. Táto teória znie až naivne jednoducho, no mne dávala úplný zmysel a potvrdilo sa, že je to správne.
Nehovorím, že všetky beznádejné prípady majú prísť do Thajska a nasledovať moje kroky. Ide mi o to, že neexistuje nič také ako beznádejný prípad – ak dokážeš mať nádej, dokážeš nájsť aj riešenie. Nie je podstatné, ako dlho sa trápiš ani koľkokrát si zlyhal – vždy existuje možnosť lepšieho života.
http://paulgarrigan.com/do-you-qualify-as-a-hopeless-alcoholic/