Ustarostenosť. Je prirodzená a niekedy užitočná. No ja som vždy bola niekto, kto sa trápil viac než bolo treba. Spomínam si na množstvo panických atakov, keď som bola malá, hoci pre dievča, ktoré malo pekné detstvo v Cornwalle, obyčajne prichádzali počas celkom štandardnej stresujúcej udalosti: boli to skúšky alebo keď ma brat zamkol do skrine. Takže som ich nikdy nepovažovala za niečo, čo by mohlo byť veľkým problémom. No spomínam si na jednu vec z chémie – „spiace veci“ môžu vybuchnúť so správnym katalyzátorom a vychádza mi, že tým katalyzátorom je sendvič.

Nie je to normálny sendvič, ale stresový sendvič. Rozprávame o sociálnej úzkosti nízkeho stupňa; je to trochu ako chlieb – vždy je nablízku a sám o sebe nie je ničím mimoriadny. Sú to tie ingrediencie medzi chlebom, ktorý robia sendvič niečím, čo treba brať do úvahy. Môže tam byť tisíc rôznych chutí a kombinácií v závislostí od toho, kde sa v živote nachádzaš. V mojom prípade v jednom z obzvlášť stresových sendvičov boli týmito ingredienciami bývanie, vzťahy a práca.

Potom, čo som päť rokov prežila na severe Anglicka kvôli štúdiu a práci, sa počas jedného leta odohralo naraz veľa vecí. Nechala som prácu, skončil mi vzťah, presťahovala som sa do iného mesta a skončila som v Londýne ako absolventka v novom byte s novými ľuďmi, ktorých som nepoznala. A netrvalo dlho, kým som z toho všetkého začala mať divné pocity.

Počas prvých mesiacov ma držala nad vodou kombinácia množstva ligotavých nových vecí, adrenalínu a skvelej podpory od mojich priateľov. No tie ligotavé veci čoskoro začali byť menej ligotavé a viac desivé, napr. môj byt, ktorý sa zrazu javil oveľa viac plesnivý, preplnený a hlučný, a môj voľný čas sa mi javil oveľa osamelejší než som predpokladala.

Predstavovala som si nový elegantný život v Londýne v elegantnom byte, čas preplnený množstvom elegantných priateľov a elegantnou prácou. Namiesto toho som mala pocit, akoby som trávila väčšinu času buď vyjednávaním s hlučnými spolubývajúcimi, aby som si aspoň trocha pospala, snahou nadviazať priateľstvá s ľuďmi, aby som sa necítila taká osamelá, či zlyhávaním v zoznamovaní sa s obrovským mestom, kde som sa začínala cítiť naozaj izolovaná. (Naozaj – kto vedel, že Londýn je taký obrovský!?)

Stres narastal vrstva po vrstve, až nakoniec jedného dňa som si uvedomila, že rovno pod nosom môj sendvič vyrástol na poriadne veľký kus. Tieto stresujúce životné udalosti, ktoré sa samé osebe môžu javiť menej podstatné, v kombinácii predstavovali skutočný dopad na moje duševné zdravie. Začala som sa ráno budiť v panike, bolo mi zle a srdce mi silne búšilo. Tento pocit som mala vždy, keď som bola hore. 99 percent času som mala pocit, že sa udeje niečo zlé.

Moja myseľ bola taká uštvaná, že pre mňa bolo ťažké vôbec komunikovať. Sedela som na pracovných stretnutiach s ľuďmi, ktorí okolo mňa rozprávali a mala som pocit, že aj ja potrebujem rozprávať. No potom som sa spochybňovala, či je vôbec niečo, čo chcem povedať a tak som radšej zostala ticho a tak vytvárala bludný kruh. Po čase som mala pocit, že nedokážem ísť do práce a tak som zostala doma. Začala som rozmýšľať, že ak sa nemám rada, určite ma nemá rád nikto iný, tak načo vôbec prežívať tie vyčerpávajúce dni stále dookola, keď z toho nikto nič nemá?

A tú sendvičovú metaforu som posunula na ďalšiu úroveň. Všetky stresové sendviče sú iné, no ak sú naozaj veľké, často je oveľa ľahšie rozdeliť sa s nimi než ich zjesť. Som šťastná, že som nemusela chodiť ďaleko, aby som našla podporu: moji priatelia, rodina a kolegovia vnímali, že niečo sa deje bez toho, aby som musela veľa hovoriť a postrčili ma, aby som dostala potrebnú pomoc.

Rozprávala som sa s mojím lekárom, odporučil mi terapiu a dokonca som mala opäť šťastie, keď som nemusela čakať dlho. Naučila som sa rozprávať s ľuďmi, keď som sa cítila zle. Začala som chápať, ako spomaliť hurikán myšlienok, keď nastúpil stres a ako postaviť svoje obranné múry, kým boli veci trocha lepšie.

Vnímala som, že so správnou pomocou dokážem vidieť väčší obraz a všetky jeho vrstvy. Úzkosť nie je len jednorazová záležitosť a stále si nachádza nové cestičky, z ktorých na teba zaútočí. Naučila som sa, že keď čelím stresujúcim životným situáciám, vtedy môžem byť obzvlášť náchylná, ale takisto už viem, že vždy je niekto nablízku, kto bude ochotný pomôcť mi, aby som to zvládla. Naozaj je to tak, že s tým veľkým sendvičom nikdy nie si celkom sám.

https://www.mind.org.uk/information-support/your-stories/my-stress-sandwich/#.WwJ3oPmFOUk