„Byť len sám sebou – vo svete, ktorý sa neustále a zo všetkých síl snaží urobiť z teba niekoho iného – znamená bojovať ten najťažší zápas, aký človek dokáže – a nikdy s tým neprestať.“ – E. E. Cummings
Našla som sa v triezvosti. Niekde po ceste som ju stratila. Svet bol plný hluku. Vravel mi, že mám robiť to a ono. Že sa mám zaujímať o veci, ktoré ma nezaujímajú a že sa mám tváriť, že všetko je v poriadku, hoci bolo všetko zle. Priala by som si, aby som bola vedela, čo je dôležité a čo dôležité nie je. Priala by som si, aby som si kabát hanby, ktorý som počas mojej závislosti a na začiatku uzdravovania nosila, vyzliekla rýchlejšie než som to urobila. No čas si vyžaduje čas. Vyrastala som v strednej vrstve blízko mesta Phoenix v Arizone, kde bolo plno dobrých ľudí s dobrými zámermi. Problém bol, že tento svet nám hovoril, že ak máme svietiť, musíme niečo dosiahnuť, musíme súťažiť. Musíme byť lepší ako naši susedia a musíme ich vo všetkom poraziť.
Vďaka mojim rodičom a rodine som vyrastala s vysokými morálnymi hodnotami. Drogy som odmietala a bola som otvorená vzdelávaniu, skúsenostiam a ľuďom. Vždy som sa snažila nenechať sa vtiahnuť do toho, čo chce zo mňa urobiť svet a zároveň som sa uisťovala, že robím to, čo odo mňa tento svet chce. Bola som plná protikladov. Tak veľmi som chcela milovať to, čo mám naozaj rada a kašľať na obľúbenosť, trofeje a úspechy. Ale rovnako som chcela, aby ma tí druhí brali. Bol to neustály zápas medzi tým byť človekom, akým naozaj som a zároveň sa snažiť, aby mi moji rodičia, učitelia a priatelia stále hovorili, akí sú na mňa hrdí. Túžila som po ich ocenení rovnako, ako som nakoniec začala túžiť po drogách, ktoré ma zlomili. Bez nich som nedokázala dýchať.
Bola som výnimočná študentka. Videla som, že moja staršia sestra bola vždy chválená za jej inteligenciu a tak som si nadovšetko začala vážiť svoju vlastnú inteligenciu. Vo všetkom vynikala a zdalo sa, že dokáže urobiť všetko, čo ja nedokážem. Nevedela som s ňou držať krok. Nebolo pre mňa ľahké mať dobré známky. Musela som na tom tvrdo pracovať. Vysokú školu som ukončila za 3,5 roka a hneď som išla na postgraduál. Moja sestra študovala právo a vedela som, že potrebujem vyšší diplom, ak s ňou chcem držať krok. V decembri 2004 som mala ľahšiu operáciu a predpísali mi opiáty. V tom čase som študovala a bola som pod neskutočným tlakom, aby som sa dostala do školy, ktorú som si vybrala. Bolo to prvý raz, čo som užila lieky z iných ako medicínskych dôvodov. Viem, že mi predpísali Vicodin, no bolesť ustúpila a ja som aj napriek tomu brala lieky naďalej, lebo mi pomáhali uvoľniť sa a byť pokojnou. Keď mi lieky došli, v lekárničke som našla ďalšiu krabičku s týmito liekmi, ktoré som užívala, keď mi vytrhli zub múdrosti. Zjedla som všetky a keď som išla na návštevu k rodičom, našla som lieky aj u nich, tak som si ich vzala.
Keď mi došli, prestala som ich brať. Vôbec som si nepomyslela, že ich zneužívam alebo že by z toho mohol byť nejaký problém. Zobrala som si pár piluliek, ktoré mi pomohli uvoľniť sa rovnako ako ľudia vypijú pohár vína, aby sa uvoľnili. Nebol to problém, až kým z toho nebol problém. V priebehu niekoľkých rokov som neustále vyhľadávala opiáty. Užívala som ich cez víkendy alebo som ich kupovala na dovolenke v Mexiku. Prednosť som dávala pilulke, nie alkoholu. Tento spôsob som preferovala. Po čase som si začala uvedomovať, že ten problém je vo mne. Vedela som, že takto by som sa za normálnych okolností nesprávala. Začala som chodiť k psychiatrovi a povedala som mu, že som zneužívala lieky proti bolesti, že mám depresiu a potrebujem pomoc. Strávil so mnou asi 25 minút a poslal ma preč s ďalšími tromi liekmi na predpis – Xanax na úzkosť, Ambien na spánok a ďalší antidepresant na depresiu. Bolo mu jedno, že som mala pocit, že som závislá od opiátov. Zdalo sa, že chce liečiť len symptómy a nie skutočný problém. No počas niekoľkých nasledujúcich rokov som dokázala prestať zneužívať lieky proti bolesti. Namiesto toho som sa naučila zneužívať Xanax.
V roku 2009 som mala autonehodu a predpísali mi ďalšie lieky proti bolesti. Pravdou je, že bolesti som mala a skončila som s tromi pricviknutými platničkami a neustálou bolesťou, ktorá pretrváva až dodnes. No zdalo sa, že lekári opäť liečia symptómy a nie problém. Dokázala som fungovať a zvládať prácu ako produktívny člen spoločnosti, no cítila som, že strácam kontrolu. V roku 2010 mi ten istý lekár, ktorý mi predpísal Xanax, Ambien a ďalší antidepresant, keď som mu povedala, že mám problém s opiátmi, predpísal aj Adderall. Tento raz som mu povedala, že chcem zomrieť a neviem, čo mám robiť. Stratila som dôležitú pracovnú príležitosť a mala som samovražedné myšlienky. Jeho odpoveďou bol vysoko návykový amfetamín, ktorý ma čoskoro priviedol ku kompletnému zničeniu.
Nasledujúce roky som trávila chvíľu na liečení a chvíľu mimo neho, na psychiatriách a v domovoch pre vytriezvených. Nedokázala som si udržať triezvosť, pretože som za posledné desaťročie samú seba stratila. Už som nevedela, kto som. Vždy som bola úspešná, rozhodná žena, ktorá niečo dosiahla a bola som takou, akou ma spoločnosť chcela mať. Keď som ako takáto žena stratila svoju identitu, začala som sa strachovať, byť krehká a bojazlivá. Jediná vec, po ktorej som túžila, bol únik z tejto bolesti. Už som nedokázala čeliť tomuto svetu. Kto som, keď som stratila túto identitu? To som nevedela. V roku 2014 som nastúpila na liečenie a konečne som opäť začala chápať, kto som. Nedokážem vysvetliť, prečo to tento raz „zacvaklo“ a inokedy nie. Robila som tisícky rôznych vecí, aby mi uzdravovanie vydržalo. Som presvedčená, že kombinácia všetkých tých nástrojov, ktoré som uplatnila a všetkých ľudí, ktorých som pri tom stretla je to, čo pomohlo vytvoriť zázrak trvalého uzdravovania. Niekedy nič nedáva zmysel a keď sa na to pozriete spätne, všetko zrazu dáva zmysel (nech to znie akokoľvek chaoticky).
Počas svojho uzdravovania som sa nikdy nesústreďovala len na jeden spôsob alebo na jeden program uzdravovania. Stále som pridávala viac nástrojov, keďže som chcela naďalej rásť a vyvíjať sa. Využívala som poradenstvo, meditáciu, stretnutia, modlitbu, esenciálne oleje, prácu s dýchaním, ľudí, vzdelávanie o triezvosti, hnutia, poéziu, knihy, Boha, rodinu, zvieratá, písanie, internet a ďalších ľudí. Tento zoznam by mohol pokračovať donekonečna, keď je toľko veľa vecí, ktoré som robila pre udržanie svojho uzdravovania. Už som oň nechcela prísť. Stalo sa mojim najvzácnejším vlastníctvom. Rebecca Campbell hovorí: „Nech je požehnaná tá vec, ktorá ťa zlomila a vďaka ktorej si sa otvorila, pretože svet potrebuje, aby si bola otvorená.“ Moja závislosť a zničenie, ktoré sa v nej objavilo, ma priviedli k tomu, čo je tu a teraz, k daru, ktorým je môj život. Nikomu neželám závislosť. No naučila som sa byť vďačná za túto moju skúsenosť závislosti. Nie je to moja identita. Je to súčasť môjho príbehu. Moja identita je, že som človek. Zbavila som sa nánosov hanby a viny a stala som sa ženou, na ktorú som hrdá.
Svoje uzdravovanie si udržiavam tým, že neustále pracujem na tom, aby som bola lepším človekom. To je môj jediný cieľ. Verím, že tá najúžasnejšia vec, ktorú som vo svojej triezvosti našla, je Boh tak, ako ho chápem. Našla som ho cez poéziu Rumiho. S Bohom si budujem vzťah a pracujem na ňom každý deň. Prosím ho, aby ma používal pre svoje ciele. Každý deň mu ďakujem. Zostávam pri ňom blízko vo všetkom, čo robím, pri všetkých ľuďoch, ktorých stretávam.
Nikdy nechcem byť „dokončeným produktom“. Som vždy ochotná učiť sa, mať otvorenú myseľ, meniť sa. Na všetkých materiálnych veciach, na ktorých mi záležalo, mi už tak veľmi nezáleží. Keď si bola odhalená takmer „do kostí“, začneš rozumieť, čo je a čo nie je dôležité. Pre mňa je prvoradá moja triezvosť. Viem, že dôležitá je aj láskavosť. Aj láska. Aj služba. Stala sa zo mňa jemná žena s veľkým srdcom. Nie som definovaná tým, čo si o mne myslí svet, ale tým, čo si o mne myslí Boh. Vďaka triezvosti som našla samú seba.
https://www.therecoveryvillage.com/recovery-blog/addiction-recovery-laras-story/