Prečo keď je niekto závislý, neznamená to, že je zlý

Keď som vytriezvela, cítila som sa veľmi previnilo – nielen kvôli veciam, ktoré som urobila počas mojej aktívnej závislosti, ale aj kvôli závislosti samotnej. Mala som pocit, že závislosť bola moja vina a že je to výsledkom toho, že som hrozný človek. Pre mňa bola závislosť fyzickým predstaviteľom toho, že so mnou po morálnej stránke niečo nebolo v poriadku.

Tento pocit som mala najmä preto, lebo moja chronická choroba ma viedla k tomu, že som urobila čokoľvek preto, aby som naplnila jej požiadavky. Bez ohľadu na to, ako veľmi som proti tomu bojovala, nikdy som nedokázala odraziť svoju posadnutosť. To bola hnacia sila za mnohými zlými rozhodnutiami, ktoré som urobila počas mojej aktívnej závislosti a ocitla som sa v mnohých riskantných situáciách, kde by som nikdy nebola nebyť mojej choroby.

Hoci som sa predtým, než som vytriezvela, vždy považovala za dobrého človeka, dokázala som rozpoznať, že moje činy počas aktívnej závislosti sa len zriedka zhodovali s mojimi osobnými morálnymi normami. Tento konflikt obyčajne vyústil do vnútorného rozporu v mojom vnímaní, čo viedlo k obrovskej morálnej dileme.

No aby som si svoju závislosť udržala, musela som robiť veci, ktoré nezapadali do mojej morálky a kvôli tomu som mala iba dve možnosti: zmeniť svoje činy (čo som v tom čase nedokázala) alebo zmeniť svoju morálku. Nebolo prekvapujúce, že zakaždým, keď som čelila tomuto rozhodnutiu, vždy to skončilo zmenou morálky – choroba závislosti mi jednoducho nedovolila robiť to inak.

Pochopenie tohto rozporu mi dnes dovoľuje vidieť, že vo svojej závislosti som bola naozaj chorá, nie zlá. Samozrejme, že ma to nezbavuje všetkej zodpovednosti za moju minulosť, no moje správanie to stavia do náležitého kontextu, v ktorom ho môžem spracovávať primeraným spôsobom a prevziať zodpovednosť za veci, ktoré som urobila bez toho, aby som uviazla v minulosti.

Jeden z nástrojov, ktorý mi obzvlášť pomohol posunúť sa ďalej, je Deviaty krok. Samozrejme, že robenie nápravy ma spočiatku desilo, pretože som si nebola istá, akú odpoveď dostanem od ľudí, ktorým som ublížila. Bola som však veľmi prekvapená, keď mi väčšina ľudí, voči ktorým som robila nápravu, povedala, že sa tešia z toho, že som konečne triezva. Odpustili mi a povedali, že vedeli, že som to naozaj nebola ja, kto robil tie veci, ale že to bola moja závislosť.

Keď som si uvedomila, že ľudia voči mne neprechovávajú takú veľkú nenávisť, akú som mala voči sebe ja, toto poznanie mi nakoniec umožnilo odpustiť si a zbaviť sa tak nepotrebnej viny, ktorú som v sebe mala. Oslobodenie od viny bolo jednou z najúžasnejších skúseností v mojom živote, keďže som si ju tak dlho niesla a táto vina spôsobovala iba to, že ma veľmi ubíjala. Dnes si už nenadávam za to, čo som robila v minulosti. Je to preto, lebo som už urobila nápravu, ale takisto som pochopila, že veľa z týchto vecí boli priamym dôsledkom mojej závislosti.

Len preto, že som kradla, nie som zlodej a len preto, že som klamala, nie som klamár. Minulé činy nedefinujú to, kto som dnes. Teraz, keď mám toto poznanie, sa snažím byť voči sebe menej prísna, pretože chápem, že mám chronickú chorobu, ktorá sa nestratila len preto, že som triezva.
Keď sa začne vynárať, ako sa to občas deje, a začne roztáčať svoje klamstvá, snažím sa odstúpiť a pripomínať si, že bez ohľadu na to, čo mi nahovára moja myseľ, som dobrý človek a snažím sa to zvládať najlepšie ako viem.

https://www.soberrecovery.com/recovery/being-an-addict-doesn-t-mean-i-m-a-bad-person/?utm_source=blog&utm_campaign=CO_433480/