Väčšina rodičov videla, ako ich tínedžer začal deň v celkom dobrej nálade, no potom sa vrátil zo školy zahalený do zádumčivosti a chladného mlčania. Akékoľvek ťažké je podporovať naše deti, keď nám povedia, čo ich trápi, oveľa ťažšie je pomáhať ubitému adolescentovi, ktorý odmieta naše pozvanie porozprávať sa.
Tieto interakcie sa obyčajne rozvíjajú v obtiažnom a predvídateľnom slede. Úprimne sa opýtame: „Je všetko v poriadku“ a náš tínedžer krátko odsekne: „Nie“ a neúprimne vzdychne alebo nás bojkotuje prívalom rozčúlených dovetkov. Potom máme tendenciu živiť v sebe pocity zranenia, pretože náš tínedžer odmietol našu láskyplnú podporu.
No keď nám adolescenti nevyložia všetky karty na stôl, často na to majú dobrý dôvod. Aby sme sa upokojili a boli pre svojich tínedžerov prospešnejší, môžeme vziať do úvahy niektoré z bežných, no často prehliadaných vysvetlení ich mlčanlivosti.
Boja sa, že budeme reagovať nesprávne
Naše deti nás často poznajú lepšie než my poznáme samých seba, pretože s nami prežili celý svoj mladý život a naučili sa, aké sú naše reflexívne odpovede. Keď má tínedžer hnusný pocit z toho, že dobabral písomnku, no vie, že by ste mu na to pravdepodobne povedali, že sa mal viac učiť, nebude sa mu chcieť rozprávať.
Ak máte podozrenie, že práve toto môže byť prekážkou a dokážete počúvať bez toho, aby ste zaujali obranný postoj, jednoducho sa opýtajte: „Bojíš sa ako budem reagovať?“ Takto môžete začať naozaj dobrý rozhovor – hoci to možno nebude práve ten, aký ste chceli – a zároveň tak dláždiť cestu ďalším, ktoré prídu neskôr. A dvakrát by sme si mali rozmyslieť, aký dosah má naše „veď som ti to vravel/a“ (hoci sme im to naozaj hovorili).
Rodičia, zameraní na zúženú otázku mierenú na to, čo sa stalo, môžu zabúdať, že naši adolescenti, ktorí majú viac informácií ako my, pravdepodobne rozmýšľajú v oveľa väčšom rozsahu. Apatické ticho môže zakrývať tínedžerovo uvažovanie: „Zakáže mi otec jazdiť autom, keď mu poviem, že som ho oškrel?“ alebo „Ak poviem, že sa Nika obávala, že je tehotná, zakáže mi mama ísť k nej budúci víkend?“
Nie vždy sa dokážeme zdržať toho, aby sme svojich tínedžerov posudzovali. A určite sú adolescenti (aj dospelí), ktorí majú mrzuté návyky. No ako psychologička žijem podľa dvoch pravidiel: Aj dobré deti robia hlúpe veci a nikdy nepoznám celý príbeh.
Uvedomenie si toho, že tínedžeri (a aj dospelí) to občas pokazia, môže zlepšiť našu komunikáciu. Keď majú svoj deň a chce sa im rozprávať, môžeme vyjadriť svoj súcit a odpustenie slovami: „Viem, že si smutný kvôli autu. Ako to chceš napraviť?“ alebo „To muselo byť pre Niku veľmi ťažké. Zvládla to?“
Vedia, že rodičia niekedy príliš veľa rozprávajú
Tínedžeri sa často jednoducho obávajú toho, že niekde zopakujeme to, čo nám povedali. Niekedy si až spätne uvedomíme, že novinky, ktoré sme prezradili iným, boli pre nášho tínedžera tým najväčším tajomstvom. A niekedy nám povedia kritické informácie – napríklad niečo o spolužiakovi so samovražednými myšlienkami – ktoré zase nesmieme zatajiť.
Bez ohľadu na to, či svojmu tínedžerovi dlhujete ospravedlnenie za minulé indiskrétnosti alebo sa to snažíte prekonať, myslím si, že je férové a láskavé sľúbiť adolescentom, že budete veci udržiavať naozaj ako vysoko dôverné. Naši tínedžeri si zaslúžia, aby mali miesto, kde môžu spracovať alebo aspoň vyklopiť delikátne podrobnosti o sebe alebo o druhých, s ktorými musia nejakým spôsobom spolunažívať.
Rodičia, podobne ako terapeuti, môžu načrtnúť limity súvisiace s tým, čo môže zostať privátne. Adolescenti sú obyčajne citliví; očakávajú, že dospelí budú okamžite konať, keď sa dozvedia, že sú oni alebo ich rovesníci v nebezpečenstve. No môžeme im pomôcť, aby mohli rozprávať slobodnejšie a to tak, že im jasne povieme, že pokiaľ nehrozí bezprostredné riziko, ich tajomstvo udržíme a ponúkneme im morálnu podporu, keď budú prechádzať typickými búrkami ich veku, ako sú napr. bolestivé rozchody. A keď nám odhalia citlivé informácie o svojich rovesníkoch, môžeme ich zahrnúť do procesu spoločného rozhodovania o tom, komu povedať to, čo povedali nám.
Nemajú pocit, že keď nám to povedia, niečo sa vyrieši
Múdry tínedžer mi raz v ordinácii povedal: „Viete, kým prídem domov, už som z 90-tych percent za tým, čo sa stalo v škole. Keď to budem znova omieľať svojej mame, vôbec mi to nepomôže niečo vyriešiť.“
Aj keď nepoznáme pôvod zmätku, ktorým prechádza naše dieťa, mali by sme vychádzať z predpokladu, že sa onedlho bude cítiť lepšie. Samozrejme, že ak sa adolescent cíti nanič každý deň a nevie sa z toho dostať, existujú dôvody na znepokojenie. No najčastejšie je to s psychickým zdravím rovnako ako s fyzickým: Aj zdraví ľudia ochorejú, ale potom vyzdravejú.
Vírusy našich adolescentov neberieme osobne a nemali by sme brať osobne ani ich nevrlé nálady. Úžasné je, že podpora, ktorú im ponúkame, keď majú chrípku, funguje aj vtedy, keď sú namrzení a nechce sa im rozprávať. Bez toho, aby sme sa zbytočne vypytovali, čo im je, sa môžeme opýtať, či im môžeme nejako pomôcť, aby im bolo lepšie. Uvítali by našu tichú spoločnosť alebo by radšej boli sami? Môžeme im pripraviť niečo dobré pod zub alebo chcú radšej pozerať telku?
V poskytovaní nežnej, všeobecnej podpory je oveľa väčšia hodnota než si vieme predstaviť. Pre tínedžerov je ťažké udržiavať si neustále správnu perspektívu. Rýchly vývoj adolescentov niekedy spôsobuje, že tínedžeri strácajú svoju emocionálnu pôdu pod nohami a obávajú sa, či sa opäť niekedy vôbec budú cítiť normálne. Svojim tínedžerom vysielame silný, uisťujúci odkaz, keď akceptujeme ich nevyspytateľný nepokojný stav a nenecháme sa ním vystrašiť: Zvládam tvoje ťažkosti a aj ty ich môžeš zvládnuť.
https://www.nytimes.com/2017/11/15/well/family/why-your-grumpy-teenager-doesnt-want-to-talk-to-you.html