O odpúšťaní v uzdravovaní počúvame veľa – odpustiť iným a sebe. No možno zriedkavo chápeme odpustenie ako proces a nie ako jednorazový čin. Možno pociťujeme tlak odpustiť sebe a iným kvôli Dvanástim krokom či inému konkrétnemu procesu uzdravovania. To nás môže viesť k prežívaniu ďalšieho vzdoru, neschopnosti či (v extrémnych prípadoch) vnímaniu toho, že sme boli umlčaní a do vyúsťujúcej túžby úplne sa k uzdravovaniu obrátiť chrbtom.
Podobne ako smútok – ďalší proces, o ktorom sa v uzdravovaní učíme a ktorým prechádzame – aj odpustenie prichádza v štádiách, ktoré nemajú stanovené trvanie ani poradie. Tieto štádiá sa veľmi podobajú tým, ktoré sú zahrnuté v procese smútku a rovnaké množstvo trpezlivosti pridelenej zármutku je potrebné aj pre proces odpustenia.
Popieranie
Proces odpustenia – podobne ako takmer všetko – začína popieraním. Na začiatku môžeme popierať akékoľvek zranené pocity alebo vnímať otupenosť voči danej udalosti či situácii. V závislosti od úrovne nášho sebauvedomovania si dokonca ani nemusíme uvedomovať, že je niečo, čo by sme mali odpustiť.
Bolesť
V určitom bode si uvedomíme realitu bolestivej udalosti či situácie. Na povrch začnú prenikať naše zranené city a začneme si uvedomovať, že sme boli zradení, pohanení, zdrvení alebo nám bolo ublížené iným spôsobom. Toto štádium môže byť spojené s rôznymi stupňami bezmocnosti.
Hnev
Keď si začneme uvedomovať bolesť, začneme pociťovať hnev voči osobe, resp. osobám v danej situácii. Tento hnev je dar, pretože nás preberie z popierania a bezmocnosti a posunie nás do štádia sebauvedomovania, sebaobhajovania a činu.
Viktimizácia
V štádiu viktimizácie si začneme uvedomovať, že sme sa v skutočnosti stali obeťou bolestivých činov alebo slov inej osoby. Pripisujeme oprávnenú vinu človeku, ktorého považujeme za zodpovedného a berieme ho na zodpovednosť ako toho, kto zvolil nezdravé či bolestivé správanie, ktoré viedlo k našej bolesti.
Depresia
Keď si zvnútorníme to, že sme sa stali obeťou správania iného človeka, nastúpi depresia, ktorá sa môže prejavovať pocitmi hlbokého smútku a záchvatmi nekontrolovaného plaču, úzkosti, zameraním sa výhradne na negatívne aspekty života, negatívny pohľad, ktorý v konečnom dôsledku radí každého do kategórie človeka, ktorého považujeme za zodpovedného za našu bolesť, podráždenosť, hnev, nedostatočný záujem o človeka … Depresia vyzerá u každého ináč, no vždy sa spája s premáhajúcim pocitom veľmi nepríjemných emócií.
Zúčtovateľnosť
Potom, čo sa vyplavia a uvoľnia sa z nás hlboké a ťažké emócie, vychádzajúce z danej situácie, začneme vidieť buď svoj vlastný podiel na situácii či udalosti, ktorá viedla k našej bolesti alebo spôsoby, akými sme aj my do určitej miery zraňovali iných. Prevezmeme zodpovednosť za svoj podiel, ale nie za podiel ostatných. Berieme ich na zodpovednosť rozpoznávajúc, že (bez ohľadu na vlastný podiel) nemáme moc ovládať správanie iného človeka ani kontrolovať jeho rozhodnutia. Takýmto spôsobom stále vnímame ich správanie ako zraňujúce a neospravedlniteľné.
Prebudenie
Keď sme si vyjasnili ťažké emócie, ktoré sa cez depresiu vyplavili (a možno aj niekoľkokrát opätovne zažili ostatné predchádzajúce štádiá), prijali svoju zodpovednosť a dali na primerané miesto aj zodpovednosť iných, dáva nám to silu a zameriava nás to tak, aby sme dokázali presmerovať svoj pohľad a povedomie. Začíname vidieť, ako nás bolestivá situácia či udalosť určitým spôsobom obohatila, vytrénovala na dôležitý aspekt nášho života alebo nás naučila niečo o sebe alebo o tých, o ktorých sme zistili, že im máme na tejto planéte slúžiť.
Okrem toho začneme vnímať toho, koho sme kedysi za svoju bolesť vinili, ako neoceniteľného učiteľa či tvorcu príležitosti na to, aby sme svoj život zmenili. Svoj pohľad zmeníme na pohľad vďačnosti a dosahovania (bez posudzovania predošlých štádií nášho procesu) vyššieho stupňa povedomia.
Súcit
Keď začneme žiť z bodu vďačnosti ohľadom človeka, ktorého sme kedysi vinili zo svojej bolesti, ako aj udalosti či situácie, a odmietneme odsudzovať spôsoby, akými sme sa posúvali predchádzajúcimi štádiami procesu, posunieme svoje vibrácie k tým, ktoré sa zhodujú s bezpodmienečnou láskou a súcitom voči iným a sebe. Ako takí začneme samých seba vidieť v iných a iných v sebe. Vidíme a akceptujeme svoju bolesť a spôsoby, akými sme to riešili v predchádzajúcich štádiách procesu a uvedomujeme si bolesť iných a štádiá, v ktorých možno uviazli a to možno aj na celý život. Toto nám umožňuje vnímať súcit pre všetkých, ktorých sa to týka, vrátane seba a dovoľuje úplné odpustenie.
Rola odpustenia v uzdravovaní
Odpustenie iným je prevenciou vzdoru, ktorý je šikmou plochou pre recidívu. Odpustenie ako proces znamená, že to nie je také jednoduché ako vypnúť vypínač. Preto rovnako ako pri procese smútku je nevyhnutné hľadať podporu odborníka, aby nám pomáhal v procese odpustenia. To pomáha vyhýbať sa potenciálu uviaznutia v odmietaní alebo odmietnutie posunúť sa ďalej z konkrétneho štádia v procese – ako je hnev, viktimizácia či depresia, čo by mohlo ľahko spustiť recidívu.
Odpustenie sebe bráni ďalšej sebanenávisti, vine a hanbe – opakujúcim sa faktorom v zničujúcom cykle bolesti. Okrem toho odpustenie sebe je skutkom sebalásky a veľkým krokom k bezpodmienečnej láske voči sebe, čo je konečným kľúčom k úspešnému uzdravovaniu.
Hoci odpustenie je nevyhnutným procesom pre úspešné uzdravovanie sa a preto je to dar, ktorý dávaš nie nevyhnutne iným, ale sebe, nie je to niečo, čo by si mal robiť nasilu alebo uponáhľať. Bez ohľadu na to, kde sa nachádzaš v štádiách tohto procesu, v tomto procese si. To je začiatok.
https://www.soberrecovery.com/recovery/the-process-of-forgiveness-and-its-place-in-recovery-title-tbd/