Nedávno sme hovorili o procese zmeny, ktorý začína tým, že si určité veci začneme uvedomovať – to, čo súvisí so mnou a s mojím vlastným podielom na mojich problémoch. Musíme rozlišovať medzi tým, čo môžeme a čo nemôžeme zmeniť a potom urobiť rozhodnutie, že budeme pracovať na tom, čo zmeniť môžeme. Jeden z najdôležitejších dôvodov, prečo potrebujeme podporný systém zo strany rodiny, priateľov alebo skupiny ľudí, ktorí riešia podobný problém ako my je to, že je príliš ľahké vzdať to hneď, akonáhle nás niečo znechutí.
Po prvom štádiu „nevedomej neschopnosti“ alebo toho, že nerobíme nič, pretože to, čo potrebujeme zmeniť, si neuvedomujeme, nasleduje štádium „vedomej neschopnosti“. Toto niekedy prežívame ešte ťažšie. Teraz už vieme, čo sa deje, no ešte stále nie sme schopní robiť to, čo je správne.
Pamätám sa, keď som sa snažila zbaviť sa zlozvyku spočívajúceho v tom, že som určitú vec neustále opakovala. Začala som si uvedomovať, čo robím, no pretože to bol pre mňa zvyk, vždy som to urobila znova ešte predtým, než som si uvedomila, že to robím. Stále som si to uvedomila až potom, keď sa to stalo. Moja priateľka, ktorá sa mi s tým snažila pomôcť, stratila trpezlivosť. Znechutilo ma to. Hovorila som si: „Nikdy tento svoj zlozvyk nezmeníš. Môžeš to rovno vzdať. Veď aj tak to nie je až také zlé.“
Proces uvedomovania si určitých vecí bolo to, čo sme potrebovali, aby sme sa posunuli k tomuto počiatočnému bodu zmeny. Teraz sa proces mení. Keď sa chceme posunúť k ďalšiemu štádiu, musíme sa o to snažiť znova a znova. No keďže zažívame tak často zlyhanie, stáva sa, že to vzdáme. Najlepší druh povzbudenia a podpory v týchto obdobiach môžeme nájsť u tých, ktorí na základe vlastných skúseností vedia, čo znamená prechádzať tým, čím prechádzame my a ktorým sa to úspešne podarilo.
O tom sú podporné skupiny. V týchto skupinách nielen vidíme skutočné príklady zmeny, ale tiež sa učíme o tom, ako k tejto zmene dospeli. Učíme sa, že to nie je len otázka silnej vôle, ale je to aj o tom, aby sme sa naučili svoje pocity vnímať iným spôsobom.
Istý autor, ktorý píše o tomto štádiu v procese zmeny hovorí, že často v starých zvykoch uviazneme, pretože dovoľujeme, aby naše staré pocity, na ktoré sme si už zvykli, diktovali a riadili naše činy. Každá zmena je na začiatku nepohodlná a keď sa cítime nepohodlne, pocity, ktoré máme, si vysvetľujeme ako zlé. Keď sa cítime nepohodlne, obyčajne prerušíme správanie, ktoré spôsobuje, že sa cítime práve tak. To je dôvod, prečo väčšina ľudí nepokračuje v programoch zmeny. Ak sa máme zmeniť, musíme dovoliť, aby naše činy riadilo to, čo vieme. Ak konáme na základe toho, čo vieme a nie na základe toho, čo cítime, a budeme to robiť dostatočne dlho, aj naše pocity sa nakoniec zmenia.
Samozrejme, že sa to ľahšie hovorí než robí. Máme tri možnosti, ktoré nás lákajú, keď sú naše staré zlozvyky v konflikte s našimi novými poznatkami o tom, čo potrebujeme urobiť, aby sme sa zmenili. Jedna je, že informácie, ktoré máme, považujeme za neplatné. Keď počujeme alebo čítame o niečom, čo je pre naše staré zlozvyky výzvou, máme sklony myslieť si: „To je smiešne. Kto by tomu veril? To sa nedá uskutočniť.“
Druhá možnosť je, že oslabujeme zdroj tejto informácie. Jednoducho si povieme: „Čo ten človek o tom môže vedieť? Keby bol na mojom mieste, nikdy by také niečo nepovedal.“
A posledná možnosť je, že sa jednoducho stiahneme od zdroja informácie, ktorá v nás vyvoláva konflikt. Už viac nehľadáme podporu medzi tými, ktorí nám môžu pomôcť. Seba vnímame ako niekoho jedinečného a to, čo fungovalo u iných, určite nemôže fungovať u mňa.
Keď zistíme, že sa nachádzame v tomto druhom kroku v procese zmeny, určite to stojí za čas a úsilie, aby sme preskúmali, čo spôsobuje to, že s tým chceme prestať a vrátili sa späť k našim starým zdrojom podpory.
Joyce De Ridder, Ph.D.