Alkoholizmus, podobne ako iné závislosti, ovplyvňuje všetkých členov rodiny – stávajú sa „spolu-závislými“. Spoluzávislí sa postupne dostávajú do stavu, kedy sa v dôsledku alkoholizmu v rodine všetka ich pozornosť sústreďuje na závislého. Starostlivosť o neho im zaberá všetok čas a preto úplne prestávajú žiť svoj vlastný život. Spoluzávislosť sa spravidla začne prejavovať v psychickej oblasti napr. nedostatkom spánku, únavou, vyčerpanosťou, neustálym napätím, stresom, obavami o závislého, strachom z toho, že by mohol ublížiť sebe alebo iným, narastajúcimi dlžobami, pocitmi neschopnosti, viny a hanby, zúfalstvom a beznádejou …, no dlhodobá a neúmerná psychická záťaž sa neskôr prejaví aj na fyzickej stránke, napr. bolesťami hlavy, žalúdka, kŕčami, vredmi, nevoľnosťou, stratou imunity a náchylnosťou k mnohým ďalším ochoreniam, a ak je závislý agresívny, môžeme k tomu pripočítať dôsledky psychického, emocionálneho či fyzického zneužívania. S prehlbujúcou sa závislosťou a spoluzávislosťou dochádza zároveň k prehlbujúcej sa sociálnej izolácii – takéto rodiny strácajú priateľov, kamarátov, známych a postupne sa uzatvoria pred prijímaním návštev …
Typickým znakom spoluzávislých je však popieranie skutočnosti. Najprv popierajú to, že ich blízky je závislý. Keď sa závislosť neskôr rozvinie do štádia, kedy je už popieranie závislosti zbytočné, stále popierajú to, že by mala závislosť ich blízkeho zanechať nejaké stopy aj na nich samotných. V ich rodine platia nepísané pravidlá: nehovor, nedôveruj, necíť. Nehovor o tom, čo sa u nás deje – je to len naša súkromná vec. Nemôžeš nikomu dôverovať, nevieš, kedy ťa kto zradí. Nesmieš nič cítiť – ak by si si city pripustil, zabilo by ťa to. Lepšie je sa voči citom obrniť.
V rodine závislého dochádza k posunu rol – keďže závislý nie je schopný plniť si svoje úlohy v rodine, jeho povinnosti a zodpovednosti postupne prechádzajú na ostatných. Celá rodina žije chorým spôsobom, no pretože sa do tohto stavu prepracovala postupne a trvalo to veľmi dlho – spravidla niekoľko rokov – celkom si na tento chorý stav zvykli a zdá sa im to celkom normálne.
Jedným z chorobných znakov spoluzávislosti je aj prehnaná zodpovednosť. Spoluzávislých ťaží pocit previnenia z toho, že nejakým spôsobom sú zodpovední za alkoholizmus svojho blízkeho alebo aspoň za jeho liečbu a preto sa zo všetkých síl snažia urobiť čokoľvek preto, aby mu pomohli. A tak za neho platia účty, vyrovnávajú dlhy, ospravedlňujú jeho absencie, chodia preňho do krčmy, upratujú po ňom neporiadok a zvratky, ukladajú ho do postele, nekonečne dlho naň čakajú, kým sa vráti domov, zakrývajú pravdu pred deťmi a okolím, atď. Niektorí spoluzávislí sa mylne domnievajú, že ich povinnosťou je ochrániť alkoholika od všetkého zla. Často sú tak zaslepení, že za alkoholikov stav vinia všetkých ostatných a stále ho kryjú. No aj napriek ich úporným snahám v práci aj tak vedia o jeho nezvládateľnom pití a je len otázkou času, kedy prácu stratí. A deti dávno poznajú pravdu, len o nej nesmú hovoriť. Všetci popierajú skutočnosť. Ich vnútro sa búri, pretože ich svedomie je nútené svojmu okoliu klamať – minimálne tým, že budú mlčať o tom, čo všetci vedia. Ak hovoríme o preukazovaní lásky pijúcemu alkoholikovi, máme tým na mysli „tvrdú“ lásku, pretože práve takýto druh lásky ho môže v pití zastaviť. Žiaľ, veľmi veľa rodín naďalej trpí kvôli mylnej predstave, že svojmu alkoholikovi takto nesmú ublížiť. A tak naďalej ubližujú sebe a ničia svoje nevinné deti.
Vo svojej chorej posadnutosti ochrániť alkoholika spoluzávislí zanedbávajú vlastné potreby, a čo je oveľa tragickejšie – spoluzávislý rodič začne zanedbávať aj potreby svojich detí. Deti v týchto rodinách trpia nielen tým, že majú jedného rodiča chorého na závislosť, no ich druhý rodič im takisto vôbec nie je k dispozícii, pretože je celkom pohltený spoluzávislosťou. Nemá čas ani na seba, ani na svoje deti. Deti z takýchto rodín vyrastajú ako siroty, aj keď rodičia môžu byť v rodine fyzicky prítomní. Aj keď majú zabezpečené materiálne potreby, po emocionálnej, duševnej a duchovnej stránke sú celkom zanedbávané. Štatistika ukazuje, že aspoň polovica detí z takýchto rodín sa sama prepadne do závislostí a ak sa to nestane, tak si závislého človeka aspoň vyberú za svojho životného partnera.
Najhoršie na tom je, že spoluzávislý – či je to rodič alebo iný člen rodiny – môže stále žiť v mylnej domnienke, že robí všetko najlepšie ako môže, veď okrem svojich povinností dlhodobo poctivo vykonáva aj povinnosti za svojho závislého a na viac už naozaj nemá. Svojmu blížnemu venuje všetko, čo má. Nie je toto práve toto prejavom skutočnej lásky? Lenže skutočnosť, že alkoholikovi dovolíme znášať dôsledky jeho pitia na vlastnej koži, nie je prejavom nelásky, no práve naopak – ak mu nastavíme prísne zrkadlo, môže si uvedomiť tragédiu vlastného stavu a precitnúť z alkoholového oparu. Mohli by sme to prirovnať k výchove detí. Deti si často neuvedomujú rôzne nebezpečenstvá, ktoré im hrozia. Ak rodič naozaj miluje svoje deti, nastaví im hranice. Za ich porušenie prídu dôsledky – trest, ktorý je v skutočnosti dôkazom rodičovskej lásky.
Dlhoročné skúsenosti potvrdzujú, že liečba závislosti je úspešná vtedy, ak sa zotavuje závislý a zároveň s ním aj jeho okolie – jeho blízki spoluzávislí, teda celá jeho rodina. Spoluzávislí zohrávajú kľúčovú úlohu pri zotavovaní závislého. Tí, ktorí sú ochotní pripustiť, že ich doterajšie snahy pomáhať závislému boli márne a že snáď by mohli skúsiť inú formu pomoci, zmeniť svoje doterajšie postoje a začať pracovať na sebe, závislému výrazne uľahčia jeho zotavovanie. Žiaľ je veľa spoluzávislých, ktorí napriek dlhoročnému bezvýslednému umožňovateľskému správaniu a bezvýslednej „pomoci“ naďalej tvrdošijne odmietajú čokoľvek zmeniť a svojím odmietavým postojom bránia alkoholikovi v jeho zotavovaní. Potvrdzuje to aj odpoveď na otázku, čo je najväčším problémom v liečbe alkoholizmu – odborníci uvádzajú, že sú to práve členovia alkoholikovej rodiny.
Spoluzávislosť sa dá liečiť a zatiaľ najlepším spôsobom liečby, aký poznáme, sú svojpomocné skupiny Al-Anon určené práve pre rodinných príslušníkov a priateľov alkoholikov. Často sa však stáva, že spoluzávislí vo svojom zúfalstve prídu na tieto stretnutia, no nehľadajú pomoc pre seba, pretože stále nevidia a nie sú ochotní pripustiť si svoju dysfunkčnosť. Prichádzajú tu len pre radu, čo majú urobiť preto, aby alkoholik prestal piť. Keď zistia, že hľadanú radu tu nezískajú a že tieto stretnutia majú pomôcť im a nie alkoholikovi, často rozčarovaní odchádzajú preč. Je to preto, lebo stále žijú v klamnej predstave, že len alkoholik má problém a potrebuje pomoc a že oni sú celkom v poriadku.
Ak sú spoluzávislí ochotní pravidelne navštevovať stretnutia Al-Anon, počas výmeny skúseností na týchto stretnutiach si postupne uvedomujú, že potrebujú zmeniť svoje doterajšie správanie. Vyžaduje si to však zmenu zmýšľania. Ak dospejú do tohto bodu, existuje nádej na úspech nielen ich vlastného zotavovania, ale v dôsledku ich premeny aj zotavovania ich závislého. Ak však nie sú ochotní pripustiť, že by ich doterajšie vnímanie alkoholizmu a svojich vlastných postojov mohlo byť nesprávne, nič sa nezmení ani v ich vlastnom stave, a spravidla ani v situácii ich závislého, aj keď budú stretnutia svojpomocných skupín navštevovať pravidelne celé roky a stále budú vo svojom sklamaní a zúfalstve žalostiť nad tým, že aj tak to nefunguje.
Spracovala: Jana Jurčová