V období, keď som zápasila s vážnym osobným problémom, stretla som sa s nasledujúcim výrokom: „To, čo je najosobnejšie, je aj najuniverzálnejšie“. Keďže pracujem na poli závislostí, viem, že závislosť neovplyvňuje len život závislého človeka, ale aj životy ľudí okolo neho. Viem to zo svojej vlastnej skúsenosti a takisto som to študovala. Samotné tieto výroky znamenajú, že mám niečo spoločné s väčšinou z vás, ktorí si to teraz čítate. No nie je to niečo, o čom sa nám ľahko hovorí a možno o tom nehovoríme vôbec.

Väčšina z nás nosí obyčajne masku alebo jednu z niekoľkých masiek podľa toho, v akej situácii a skupine ľudí sa nachádza. Masky, ktoré nosíme, spôsobujú, že sme pre iných prijateľní a javíme sa ako takí, ktorí majú svoj život pod kontrolou, ako „normálni ľudia“ – nech to znamená čokoľvek. Ani by nás nenapadlo zložiť si svoju masku, pretože to, čo sa za ňou skrýva, je naša vec a ostatných do toho nič. Maska nám pomáha udržať naše tajomstvá.

Svojpomocné podporné skupiny 12 Krokov patria do kategórie takých miest, kde ľudia nachádzajú bezpečné prostredie, aby si mohli zložiť svoju masku a boli takými, akými naozaj sú. Platí to preto, lebo účastníci týchto stretnutí sú ochotní hovoriť len o sebe a nie o iných a takisto dodržiavajú pravidlo, že to, „koho tu vidíme a čo tu povieme, zostáva tu“.

V týchto skupinách zvykneme hovoriť, že „Sme chorí len do takej miery, do akej si držíme svoje tajomstvá“. Inými slovami povedané: Svoju osobnú hlbokú bolesť nevyliečime, kým si nezložíme masku. Na jednom z našich stretnutí sme diskutovali o nasledujúcich slovách:

Počúvaj, prosím, čo ti nepoviem

Nedaj sa mnou oklamať.
Nedaj sa oklamať tým, ako sa tvárim.
Nosím totiž masku.
Nosím tisíc rôznych masiek,
masiek, ktoré sa bojím zložiť,
no tie masky, to nie som ja.
Pretvarovať sa je umenie,
ktoré mám v malíčku.
Nedaj sa oklamať.
Budím dojem sebaistého človeka.
Zdá sa, že všetko je fajn, že všetko ide hladko
vo vnútri aj navonok,
že som sebavedomie samo
a nič ma nerozhádže,
že o nič nejde a že mám všetko pod kontrolou
a že nikoho nepotrebujem.
Ty mi však never,
prosím.

Navonok možno vyzerám v poriadku,
no je to len maska,
neustále sa meniaca a vždy zahaľujúca maska.
Pod ňou sa skrýva moje pravé ja –
zmätené, ustráchané, osamelé.
Skrývam ho však.
Nechcem, aby o ňom niekto vedel.
Keď si predstavím, že by moja slabosť a strach
mali vyjsť najavo, chytá sa ma panika.
Preto náhlivo vytiahnem masku,
za ktorú sa môžem skryť,
chladnú, dokonalú fasádu,
ktorá mi pomáha pretvarovať sa,
ktorá ma ochráni od pohľadu,
ktorý dokáže odhaliť.

Ale práve v takom pohľade je moja záchrana.
Moja jediná záchrana.
A ja to viem.
Pravda, ak po ňom nasleduje prijatie.
Je to to jediné, čo ma môže vyslobodiť,
vyslobodiť zo seba,
z väzenských múrov, ktoré som si sám postavil,
z pevnosti, ktorú som tak horlivo budoval.
Len to ma môže presvedčiť o tom,
o čom sám seba presvedčiť nedokážem,
že mám skutočne nejakú cenu.

Ale toto ti nepoviem.
Bojím sa, že po tvojom pohľade
nebude nasledovať prijatie a láska.
Bojím sa, že ma to zníži v tvojich očiach,
že sa mi vysmeješ
a tvoj výsmech ma zraní.
Bojím sa, že hlboko vo vnútri za veľa nestojím
a že ty to uvidíš a zavrhneš ma.
A tak hrám svoju hru ďalej,
ďalej sa pretvarujem
a nasadzujem si masku sebaistoty.

A tak, keď budem robiť všetko ako zvyčajne,
nedaj sa oklamať tým, čo ti poviem.
Počúvaj, prosím, pozorne a snaž sa počuť,
čo ti nepoviem,

čo by som ti chcel povedať, ale nedokážem to.
Možno rozmýšľaš, kto som.
Som niekto, koho poznáš veľmi dobre.
Som totiž každý muž a každá žena,
ktorých stretávaš.

Viete sa s týmito slovami stotožniť?
Máme niečo spoločné?

Joyce De Ridder, Ph.D.