Prostredie: Život so závislosťou 

(Tian Dayton, PhD)

Čo sa stane s rodinou, keď sa jej súčasťou stane závislosť?

V rodinách, kde je prítomná závislosť, sa často žije veľmi bolestivo. To je dôvod, prečo sú tí, čo so závislosťou žijú, často touto skúsenosťou do určitej miery traumatizovaní. Rozsiahle výkyvy, od jedného konca emocionálneho, psychologického a behaviorálneho spektra k druhému, príliš často charakterizujú rodinný systém závislej rodiny. Život so závislosťou môže spôsobovať, že členovia rodiny žijú pod neobyčajným stresom. Normálne rutiny sú neustále prerušované nečakanými či dokonca desivými udalosťami, ktoré sú súčasťou života s užívaním drog. To, čo sa hovorí, často nezodpovedá tomu, čo členovia rodiny vnímajú, cítia či vidia. Užívateľ, ale aj členovia rodiny môžu prekrúcať, manipulovať a popierať realitu v snahe o udržanie poriadku v rodine, ktorý sa postupne vytráca.

Celý systém je absorbovaný problémom, ktorý sa pomaly vymyká kontrole. Malé veci sa stávajú veľkými a veľké veci malými, keď je bolesť popieraná a vykráda sa preč. Keď v takýchto okolnostiach vyrastajú malé deti, toto intenzívne emocionálne prostredie v nich môže zakoreniť strach z pocitov alebo pripútania, ktoré sú naplnené úzkosťou a rozporuplnosťou. Tieto deti alkoholikov alebo závislých od drog môžu byť premáhané silnými emóciami a chýba im vývojová dômyselnosť a rodinná podpora, aby to dokázali spracovať a pochopiť. V dôsledku toho sa môžu uchyľovať k intenzívnym obranným mechanizmom ako je „vypnutie“ vlastných pocitov, popieranie skutočnosti, že existuje problém, racionalizovanie, mudrovanie, prehnaná kontrola, utiahnutie sa, predvádzanie sa alebo „samoliečba“, čím sa snažia ukontrolovať svoju vnútornú chaotickú skúsenosť.

Dospelé deti závislých je niekedy ťažké rozpoznať. Môžu byť rovnako predsedom triedy, kapitánkou oddielu roztlieskavačiek, vynikajúcim žiakom ako aj sa predvádzať negatívnym spôsobom. Rodiny majú značnú schopnosť udržiavať to, čo rodinní terapeuti nazývajú homeostáza (rovnováha). Keď do rodinného systému vnikne alkohol alebo drogy, schopnosť autoregulácie v rodine je ohrozená. Členovia rodiny sú touto chorobu zasiahnutí do takej miery, že často strácajú vnímanie toho, čo je normálne. Ich život sa začne krútiť okolo skrývania pravdy pred sebou, svojimi deťmi a príbuznými. Ich viera v láskavého Boha môže byť spochybnená, keď sa ich rodinný život stáva chaotickým, sľuby sa nedodržiavajú a tí, od ktorých sme závislí, sa správajú nedôveryhodne. Členovia v takejto rodine môžu stratiť zmysel toho, na koho a na čo sa môžu spoliehať. Keďže táto choroba je progresívna, členovia rodiny hladko vkĺznu do vzťahových vzorcov, ktoré sú stále viac dysfunkčné. Deti sú často odsunuté nabok a ktokoľvek, kto sa odváži konfrontovať to, čo je zrejmé, môže byť označený za zradcu rodiny. Členovia rodiny sa môžu utiahnuť do svojho vlastného sveta alebo súťažiť o tie zbytky lásky a pozornosti, ktoré ešte zostali. V dôsledku absencie spoľahlivých dospelých sa môže stať, že súrodenci na seba prevezmú rolu rodičov v snahe postarať sa jeden o druhého. Takéto rodiny sú často charakterizované emocionálnym a psychickým ohraničením, kde nikto nemá slobodu prejaviť svoje skutočné ja zo strachu pred hroziacou katastrofou; ich úprimné pocity sú často skryté za rôznymi stratégiami, aby mohli zostať v bezpečí, takže buď budú robiť všetko preto, aby sa páčili alebo sa utiahnu. Rodina sa začne organizovať okolo úsilia zvládať nezvládateľnú chorobu závislosti. Môžu kričať, utiahnuť sa, lichotiť, dohovárať, kritizovať, chápať, byť otrávení, čokoľvek. Stávajú sa pozoruhodne vynaliezaví v snahe vyskúšať všetko, čo sa dá, aby skrotili tento problém a zachránili rodinu pred výbuchom. Alarm v tomto systéme neustále potichu hučí, čo spôsobuje, že každý sa cíti super ostražito a je pripravený ujsť do emocionálneho alebo fyzického úkrytu alebo vztýčiť svoje obranné mechanizmy pri prvom náznaku problémov. Keďže členovia rodiny sa vyhýbajú tomu, aby rozprávali o veciach, ktoré môžu viesť k ešte väčšej bolesti, často sa vyhýbajú úprimným vzájomným vzťahom. Potom, keď bolestivé pocity narastajú, môžu vyplávať na povrch v emocionálnych výbuchoch alebo sa prejaviť cez impulzívne správanie.

Tieto rodiny sa stávajú systémami na výrobu a zvečňovanie traumy. Táto trauma ovplyvňuje vnútorný svet každého jednotlivca, jeho vzťahy a schopnosť komunikovať a byť spolu vyváženým, uvoľneným a dôverujúcim spôsobom. Keď „slon v obývačke“ ďalej rastie, núti rodinu, aby bola ešte viac ostražitá v udržiavaní svojej sily a moci pred premáhajúcou a stále viac sa oslabujúcou vnútornou štruktúrou. No je to stratená bitka. Vina a hanba, ktorú členovia rodiny pociťujú kvôli nevypočítateľnému správaniu medzi stenami ich domova spolu s psychologickou obranou proti vnímaniu pravdy príliš často bráni tejto rodine v tom, aby prijala pomoc. Vývoj jednotlivcov v tejto rodine ako aj vývoj rodiny ako odolného celku, ktorý sa dokáže prispôsobiť mnohým prirodzeným posunom a zmenám, ktorými prechádza každá rodina, je poškodený.

Na začiatku môžu mať závislí pocit, že našli spôsob ako zvládať svoj vnútorný svet, ktorý je plný bolesti. Nanešťastie z dlhodobého hľadiska si práve takýto svet vytvárajú. Chronické napätie, zmätok a nepredvídateľné správanie sú typické pre návykové prostredie a vytvárajú symptómy traumy. Jednotlivci v takýchto situáciách sa môžu stať traumatizovaní skúsenosťou života so závislosťou. Jedným z dôsledkov tejto traumy je utiahnuť sa od autentických vzťahov s inými, čo môže ovplyvňovať potešenie zo spirituálnej komunity a účasť v nej. No práve takýto kontakt môže byť úžasným nárazníkom proti izolácii, podporovať mladých ľudí a pomáhať im udržať si svoju vieru v Boha a v život. Ich duchovný život môže byť podporovaný a chránený práve účasťou na programoch a aktivitách založených na viere a ich vnímanie toho, že sa cítia normálni, môže byť chránené zapájaním sa do aktivít, ktoré udržiavajú vnímanie „normálnosti“ v ich životoch.

Rozprávanie o bolesti a jej spracovanie je dôležitým odpudzovačom, pokiaľ ide o rozvoj posttraumatických symptómov, ktoré sa neskôr v živote ukážu. Intenzívne emócie ako je smútok, ktoré sú nevyhnutnou súčasťou spracovania bolesti, môžu spôsobiť, že sa členovia rodiny budú cítiť „akoby sa rozpadávali“ a v dôsledku toho sa môžu brániť prežívať bolesť, v ktorej sa nachádzajú. A problémy v alkoholickej rodine sa tak opakujú naďalej. Dieťa v alkoholickej rodine nemá kam ujsť, keďže tí, na ktorých by sa za normálnych okolností obrátilo, sú sami namočení v tomto probléme. Keď vnímajú problém taký, akým v skutočnosti je, často ich to odcudzuje od ostatných členov rodiny.

Ak závislosť zostáva neliečená, dysfunkčné stratégie na prežitie sa hlboko zakoreňujú v celkovom správaní rodiny. Členovia rodiny sú spútaní chaosom a bolesťou a chcú utiecť alebo sa hnevať presne na tých ľudí, ktorí pre nich predstavujú domov. Ak toto vysoko stresujúce vzťahové prostredie pretrváva, môže spôsobiť kumulatívnu traumu. Trauma ovplyvňuje myseľ aj telo. Intenzívny stres môže viesť k deregulácii v limbickom systéme alebo v tom systéme, ktorý nám pomáha regulovať naše emócie a telesné funkcie. Keďže limbický systém riadi také základné funkcie ako je nálada, emócie, chuť a spánkové cykly, keď je deregulovaný, môže to mať na nás ďalekosiahle následky. Problémy v regulovaní nášho emocionálneho vnútorného sveta sa môžu prejavovať ako poškodená schopnosť regulovať úrovne strachu, hnevu a smútku. Tento nedostatok schopnosti regulovať náladu môže viesť k chronickej úzkosti alebo depresii alebo sa môže prejaviť v poruchách užívania látok alebo behaviorálnych poruchách ako sú napr. problémy s regulovaním alkoholu, príjmu potravy, či problémy v sexuálnych návykoch alebo v návykoch nesprávneho vynakladania financií.

Niet divu, že v takýchto rodinách sa u členov ich rodiny prejavujú symptómy, ktoré môžu viesť k problémom v súčasnom aj budúcom živote. Deti z takýchto rodín si so sebou do dospelosti nesú obrovské bremená, s ktorými si nevedia poradiť a ktoré ich vedú do problémov v ich vzťahoch a/alebo v pracovnom živote. To je dôvod, prečo u nich môže dôjsť k posttramatickej poruche. Je to posttraumatická reakcia, pri ktorej sa symptómy súvisiace s dieťaťom alkoholika prejavujú v dospelosti. Traumatizované dieťa žije v „zmrazenom tichu“, až kým sa tieto zmrazené pocity neprejavia v jeho dospelých činoch a slovách. No je to to zranené dieťa, ktoré stále hľadá miesto, kde by mohlo zložiť svoju nespracovanú, nevyslovenú bolesť.

Dopad rodinnej traumy na deti

Trauma v detstve môže vážne ovplyvniť ich vývoj a môže mať ďalekosiahle a dlhodobé účinky. Centrum mozgu zodpovedné za reakciu „bojuj-uteč-zmrzni“, ktorá sa nazýva amygdala, je celkom funkčné už pri narodení. Znamená to, že už malé dieťa je schopné reagovať traumou. Iná časť mozgu – hippocampus – ktorá hodnotí podnety z hľadiska hrozby, je úplne funkčná až vo veku 4-5 rokov.  A prefrontálna kôra celkom vyzrieva až okolo 11. roku. To znamená, že keď je dieťa vystrašené, absolútne nerozumie tomu, čo sa okolo neho deje. Nemá schopnosť odhadnúť mieru ohrozenia ani schopnosť rozumieť, čo sa deje. Potrebuje niekoho – rodiča alebo iného dospelého, aby mu pomohol usmerniť ho a upokojiť. Aj súrodenec, opatrovník či domáce zviera môžu pomôcť úzkostlivému dieťaťu vrátiť sa do vyváženého emocionálneho stavu. Bez tejto pomoci sa môže stať, že tento bolestivý stimul sa uzamkne v zmyslovej pamäti bez vysvetlenia či regulácie.

Charakteristiky traumatizovaných dospelých detí závislých

1. Naučená bezmocnosť – dotyčný stráca pocit, že môže nejako ovplyvniť alebo zmeniť to, čo sa s ním deje.
2. Depresia – nevyjadrené a neprecítené emócie viedli k splošteniu vnútorného sveta alebo k depresii. Hnev, zúrivosť a smútok, ktoré zostali neprecítené alebo nepredvídané, nevedú k nijakému riešeniu.
3. Úzkosť – stále premenlivá úzkosť, obavy a strachy, ktoré sa nemajú kde ukotviť alebo kam sa premietnuť, fóbie, poruchy spánku, prílišná ostražitosť.
4. Emocionálne ohraničenie – otupenosť a uzavretosť ako obrana pred premáhajúcou bolesťou. Obmedzený rámec dopadu či nedostatok autentického vyjadrovania emócií.
5. Zdeformované myslenie – prekrútené pokusy vysvetliť chaotické, zmätočné, desivé či bolestivé skúsenosti, ktoré sa zdajú byť nezmyselné.
6. Strata dôvery a viery – kvôli hlbokým trhlinám v primárnych, závislých vzťahoch a rozkladu sveta poriadku.
7. Nadmerná ostražitosť – úzkosť, čakanie na ďalšiu pohromu – neustále skúmanie prostredia a vzťahov kvôli znakom potenciálneho nebezpečenstva či opakovaným trhlinám.
8. Traumatické puto – nezdravý štýl pripútania sa vyúsťujúci zo silovej nevyváženosti vo vzťahoch a z nedostatku iných zdrojov podpory.
9. Strata schopnosti prijímať starostlivosť a podporu – kvôli strachu dôverovať a spoliehať sa na vzťahy a neodmysliteľná traumatická otupenosť a uzatvorenosť.
10. Problémy so samoreguláciou – deregulovaný limbický systém sa môže prejavovať v problémoch regulácie mnohých oblastí vlastného systému, myslenia, pocitov a správania. Prechod od nuly k desiatke a od desiatky k nule bez medzistupňov, čierno-biele myslenie, pocity a správanie, nijaké odtiene sivej v dôsledku traumatického otupenia versus efektu intenzívneho účinku.
11. Ľahké „naštartovanie“, výbušnosť – stimul pripomínajúci traumu, t. j. krik, hlučné hlasy, kritika či paľba „štartujú“ dotyčného buď k tomu, že sa uzavrie, predvádza alebo sa emocionálne intenzívne prejavuje. Rovnakú reakciu môže tiež vyvolať veľmi jemný stimul ako je napr. zmena v očnom prejave či pocit pokorenia.
12. Vysoko rizikové správanie – rýchla jazda, nezdravé sexuálne správanie, míňanie, zápasenie či iné správanie, ktoré dotyčného ohrozuje. Zavádzajúce pokusy rýchlo naštartovať otupený vnútorný svet či snaha nezdravým správaním „liečiť bolesť“ vnútorného sveta.
13. Nezorganizovaný vnútorný svet – nezorganizovaná nesúhlasná stálosť a/alebo pocit príbuznosti. Vnútorné emocionálne rozpojenie alebo spojené pocity (napr. hnev a sex, intimita a hnev, potreba a poníženie).
14. Vina spojená s prežitím – v dôsledku toho, že bol dotyčný svedkom zneužívania a traumy a prežil alebo v dôsledku toho, že sa „dostal von“ z nezdravého rodinného systému, kým ostatní v ňom zostali.
15. Rozvoj strnulých psychických obranných mechanizmov – odlúčenie (disociácia), popieranie, rozdelenie, represia, minimalizácia, intelektualizácia, projekcie – príklady rozvinutia nepreniknuteľnej „výzbroje charakteru“.
16. Cykly správania na základe toho, čo sa stalo v minulosti – nevedomé opakovanie dynamík plných bolesti, pokračujúce vytváranie dysfunkčných dynamík z minulosti.
17. Problémy vo vzťahoch – problém žiť v prítomnosti vyváženým spôsobom; tendencia príliš sa zapájať alebo naopak – vôbec sa nezapájať, explodovať či utiahnuť sa alebo byť emocionálne horúci a chladný. Problémy s dôverou, ustálenosťou v láske a starostlivosti či s prijímaním lásky a starostlivosti.
18. Túžba po samoliečbe – pokusy upokojiť a kontrolovať búrlivý, nepokojný vnútorný svet užívaním drog a alkoholu či behaviorálnymi závislosťami.

Čo sa stane, keď majú dospelé deti závislých svoje vlastné rodiny?

Keď dospelé deti závislých nadviažu v dospelosti intímne vzťahy, ich pocity závislosti a zraniteľnosti, ktoré sú dôležitou súčasťou akéhokoľvek intímneho vzťahu, môžu spôsobiť, že opäť budú prežívať úzkosť a riziko. Môžu samých seba vnímať ako bezmocných, aj keď to tak nie je. Podvedome sa môžu trápiť, že hneď za rohom striehne chaos, nekontrolovateľné správanie a zneužívanie, pretože toto bola ich skúsenosť z detstva. Keď vstúpia do intímnych vzťahov, môžu byť takí presvedčení, že nešťastie je veľmi blízko, že prežívajú nedôveru a sú podozrievaví, ak sa problémy riešia hladko. A tak vzorec silných pocitov vedúci k emocionálnemu nebezpečiu, chaosu, zúrivosti a slzám je opäť zosilnený a odovzdávaný ďalej v explózii naštartovaných emócií v prítomnosti, hoci tieto patria v prvom rade do minulosti. V týchto momentoch dospelé dieťa uviazlo a reaguje na základe tých častí v mozgu, ktoré súvisia s prežitím, a to, čo je „naštartované“, je zmyslová pamäť z detstva, pričom to nemá takmer žiadny dôvod a nedá sa to pochopiť. Rozvinutejšie časti mozgovej kôry, kde sa odohráva myslenie a zdôvodňovanie, sú dočasne ochromené a „vypnuté“ a sú uzamknuté v reakcii, ktorá je plná nevyriešených emócií z minulosti, ktoré sú štartované prítomnými okolnosťami.

Deti, ktoré boli traumatizované životom so závislosťou, majú veľmi dobré zručnosti „skenovania“; neustále skúmajú svoje okolie a okolité tváre a hľadajú znaky emocionálneho nebezpečenstva. Ak si u druhého všimnú náznak emócií, ktoré spôsobujú, že sa cítia úzkostlivo, môžu skĺznuť do snahy urobiť všetko preto, aby sa im zapáčili preto, aby sa vyhli potenciálnemu „nebezpečenstvu“. Ako deti sa mohli naučiť, že keď dokázali upokojiť svojho rodiča a spôsobiť, že ich správanie sa mu páčilo, ich deň prebiehal oveľa hladšie; t. j. mohli zažiť menej zraňovania. Takéto stratégie s cieľom páčiť sa tým druhým sa prenesú aj do intímnych vzťahov v dospelosti. Výsledok toho všetkého je, že dospelým deťom závislých často chýba schopnosť žiť pohodlne s prirodzeným prílivom a odlivom intimity.

Traumatické pripútanie

Tí, ktorí žijú v rodinách, ktoré sú traumatizujúce, si často vytvoria to, čo poznáme ako traumatické pripútanie. Ak niekto nemôže uniknúť pred chronickým traumatickým zneužívaním, je pravdepodobné, že sa uňho rozvinie jednak traumatické pripútanie a jednak posttraumatická porucha. Môže sa stať citovo otupený, čo je súčasťou obranného mechanizmu pri traume a jeho schopnosť prežívať skutočnú intimitu je narušená pravidelným prežívaním traumy. Intenzita a kvalita pripútania v závislých/traumatizujúcich rodinách môže vytvoriť také druhy pripútania, ktoré si ľudia vytvárajú v časoch krízy. Spojenectvo v závislých rodinách sa môže stať rozhodujúcim preto, aby dotyčný dokázal vnímať samého seba a aby vôbec prežil. Spojenectvá môžu byť veľmi intenzívne napr. medzi deťmi, ktoré sú zranené, majú nenaplnené potreby a nemajú potrebnú podporu rodičov. Alebo traumatické pripútanie sa môže vytvoriť, keď členovia rodiny opakovanie čelia vyhrážaniu, strachu a premáhajúcim bolestivým skúsenostiam a spolu sa skrývajú v emocionálnych zákopoch, kým neprejde paľba explózií. Ako u členov rodiny narastá strach, rovnako narastá aj ich potreba po ochrannom pripútaní.

Trauma môže viesť ľudí jednak k tomu, že sa stiahnu z blízkych vzťahov a jednak k tomu, že ich budú zúfalo vyhľadávať. Hlboké narušenie základnej dôvery, pocity hanby, viny a menejcennosti kombinované s potrebou vyhýbať sa akýmkoľvek pripomienkam traumy, môžu podporovať utiahnutie sa z blízkych vzťahov, spoločenského života či zdravých duchovných presvedčení. No teror z traumatickej udalosti, ako je život so závislosťou a chaotické správanie, ktoré ho obklopuje, zintenzívňuje potrebu ochranného pripútania. Traumatizovaný človek preto často prebieha medzi izoláciou a úzkostlivým lipnutím k iným.

Faktory, ktoré prispievajú k tomu, že sa pripútanie stane traumatizujúce, sú:

• Ak je vo vzťahu silová nevyváženosť.
• Ak je nedostatočný prístup k podpore zvonku.
• Ak tí, u ktorých by sme prirodzene hľadali starostlivosť a podporu, nie sú k dispozícii alebo sú sami tí, čo nás zneužívajú
• Ak existujú hlboké rozpory vo vzťahoch, ktoré vzbudzujú jednak stavy veľkej potreby/úzkosti, a ktoré sa striedajú so stavmi vysokej potreby/naplnenia.

Príliš často sa stáva, že tieto vzťahy vyvolávajú zmätok, pretože nie sú ani celkom dobré ani celkom zlé. Práve táto nerovnakosť, nestálosť môže spôsobovať, že prirodzenosť pripútania sa rozmotáva ešte zložitejšie. V prípade závislosti je to príliš známa dynamika. Napríklad závislý rodič môže byť raz pozorný, štedrý a starostlivý a druhý raz hrubý, nedbanlivý a odmietajúci. Jednu minútu sú tým najlepším človekom a vzápätí spôsobujú strašné sklamanie. Bez podporujúcich zásahov – obyčajne mimo rodiny – sa tieto typy pripútania stanú vzťahovými vzorcami, ktoré sa potom prejavujú vo vzťahoch po celý život. Traumatické pripútanie vytvorené v detstve sa opakuje počas celého života.

Spoluobjavujúca sa závislosť a duševné choroby

Ak ide o duálnu diagnózu, čo je v prípade závislosti veľmi časté, diagnostikovanie závislosti sa správne rieši odňatím látky, no druhá diagnóza, napríklad depresia, úzkosť či posttraumatická porucha, sa riešiť vôbec nemusí. Uzdravovanie znamená viac než len uzdravovanie sa z látkového užívania. Je to tiež o uzdravovaní sa z iných diagnóz či symptómov, ktoré mohli byť „riešené“ samoliečbou. A okrem toho závislý musí byť zapojený do úplného procesu uzdravovania, aby sa vysporiadal s emocionálnymi a psychickými komplikáciami, ktoré vznikli v dôsledku závislosti. Ak to neurobí, bude naďalej on aj jeho rodina žiť s emocionálnym aj psychickým nákladom, ktorý bude naďalej rodinu udržiavať v dysfunkčných vzorcoch vzťahov, ktoré budú odovzdávať ďalšej generácii, čo sa bežne označuje aj ako „odovzdávanie bolesti“.

Uzdravovanie je rovnako dôležité pre tých, ktorí v takejto závislej a traumatizovanej rodine žili, rozvíjali si v nej vlastné sebavnímanie a učili sa zručnostiam nadväzovania vzťahov. Bez dôsledného programu liečby a uzdravovania pre všetkých členov rodiny tieto dysfunkčné štýly osobnosti a štýly nadväzovania vzťahov, ktoré sa rozvinuli v prostredí závislej rodiny, sa budú opäť a opäť vytvárať. Uzdravovanie sa musí udiať na všetkých úrovniach a u všetkých členov rodiny; je to emocionálny, psychologický aj fyzický cieľ.

Trauma a závislosť ako medzigeneračný chorobný proces

U detí zo závislej rodiny je o štyrikrát vyššia pravdepodobnosť, že sa stanú závislé a tieto štatistiky nezahŕňajú mnohopočetné závislosti ako je jedlo, sex, gambling, závislosť od práce atď. Takisto nezahŕňajú tých, ktorí sa so závislými zosobášia. Existuje istý dôkaz, že v súvislosti so závislosťou existuje genetická predispozícia. No aj keby sme dali bokom genetiku, emocionálne, psychologické a behaviorálne vzorce, ktoré sa odovzdávajú z generácií na generácie vystavujú každú generáciu riziku pre opakovanie traumy súvisiacej s dynamikami, ktoré viedli k emocionálnym problémom cez širokú škálu indikátorov a závislosti, ak to nepreruší dôsledná liečba. Týmto spôsobom sa závislosť a psychické problémy stávajú rodinnou chorobou, ktorá je medzigeneračná.

Odolnosť

Nie všetky deti, ktoré vyrastú v závislej rodine, v dospelosti neprosperujú. Niektoré z rozšírených charakteristík, ktoré sú pre tieto odolné deti typické, sú silné vzťahy s aspoň jedným človekom, obyčajne v rámci širšej rodiny; často je to stará mama, teta či strýko. Dospelé deti závislých môžu byť veľmi prispôsobivé a vynaliezavé – podľa príslovia: „Čo ťa nezabije, to ťa posilní.“ U mnohých detí alkoholikov/závislých a dospelých detí alkoholikov/závislých sa rozvinú neobyčajné osobnostné silné stránky, najmä u tých, ktoré dokázali nájsť a spoliehať sa na iných dospelých, ktorí im boli oporou.

Komunita veriacich má jedinečné príležitosti poskytovať informácie a podporné prostredie, ktoré víta a podporuje deti a rodiny trpiace v dôsledku účinkov závislosti v rodine. Dôvera sa dá opätovne vybudovať a zdravé vzťahy sa dajú posilniť, keď sa títo jednotlivci naučia hľadať pomoc a preberať zodpovednosť za prijímanie a využívanie pomoci, ktorú dostávajú. Štruktúra komunity veriacich môže podporovať poškodenú rodinu počas jej obdobia obnovy, môže ju držať, kým sa dokáže udržať sama. Táto uzdravujúca podpora môže začať jednoduchými odkazmi o nádeji a prísľube uzdravenia – pre celú rodinu.

https://www.tiandayton.com/