11 sep
  • By ZBZ Admin
  • Cause in

Spoza okna sa pozerám na otca

Stojím pri okne a pozerám sa na parkovisko pred budovou, v ktorej bývam; ruky sa mi trasú a potia. Krúti sa mi hlava, mám úzkosť a neviem, čo mám robiť. Mám tam ísť? Mám sa skryť? Žalúdok sa mi krúti a mám pocit, akoby som nastupovala na horskú dráhu. Pred pár minútami mi volala správkyňa budovy, aby mi oznámila, že tu je môj otec a chce moju adresu. Nejakým spôsobom zistil, kde bývam, no nevedel presne, v ktorom byte. Má mu povedať, kde ma nájde? Práve bola u mňa mama a keď videla, ako vyzerám, vzala mi z rúk telefón a povedala jej, nech ho pošle preč. To sa ľahšie povie než urobí – najmä ak ide o môjho otca. Viete, môj otec je totiž schizofrenik a alkoholik s násilníckymi sklonmi. Pamätám si, že keď som bola malá, stále sa pohyboval medzi tým, že bol úspešný predajca a veľmi desivý obor, ktorý ubližoval mame. Každý večer popíjal pivo, až kým sa mu nezačal motať jazyk a keď sa ho mama pokúšala zastaviť, zbil ju predo mnou aj pred bratom.

Hoci brat celkom dobre nechápal, čo sa deje, ja som tomu rozumela veľmi dobre a bolo to peklo. Susedia počuli výkriky a zvuk rozbitých riadov, zavolali políciu a otca na noc zatkli. Mama ma vždy brala so sebou, keď zaň išla vyplatiť kauciu a ja som vždy plakala, keď som videla, že je pripútaný k stolu. Vždy ma k sebe zavolal, objala som ho a povedala mu, že čoskoro bude všetko v poriadku a vráti sa k nám domov. Niekedy ma prosil, aby som mu skúsila dať dole putá. Keďže som bola zranené dieťa, ktoré žilo v chaotickom dome, skúšala som to a potom som plakala ešte viac, lebo to nešlo. Nemohla som ho oslobodiť z jeho pút a nemohla som ho oslobodiť z jeho choroby. Zbytočne som na to vynakladala všetko to úsilie a bolo to márne, pretože o pár dní sa to aj tak opakovalo. Nakoniec to viedlo k jeho hospitalizácii kvôli jeho duševnej chorobe a nevidela som ho celé týždne. Tie časy bývali doma tichšie, ak neberieme do úvahy krik mojej matky, pretože som sa jej pýtala ako sa má ocko alebo prečo za ním nemôžem ísť. Ak bol chorý a bol v nemocnici, mala by som tam byť s ním a držať ho za ruku, nie? Na šesťročné dieťa toho bolo priveľa.

Keď si toto všetko čítate, asi by ste si mysleli, že by som bola rada, keby z môjho života zmizol. No veľmi som ho mala rada. Zvykol ma volať „mačička“. Kedykoľvek ma tak zavolal, cítila som sa taká jedinečná. Objímal ma, vravel mi, že som krásna a nikdy na mňa nevztiahol ruku. Zakaždým, keď sa vrátil domov a tvrdil, že už je zdravý, všetko som mu odpustila. Nikdy sa nezotavil. Kým bol v nemocnici, lieky a terapia mu pomohli dostať sa do kontrolovaného stavu duševného zdravia a prepustili ho domov. Mama ho vždy prijala a on čoskoro začal odmietať lieky a vravel, že už je v poriadku. Takto sa to stále opakovalo. Keď som mala osem, mama našla v sebe silu, aby sa s ním rozviedla. Nikdy na mňa nič neplatil, ale ona mu nikdy nebránila stýkať sa so mnou. Kedykoľvek som s ním bola, vždy som bola jeho mačička; brával ma do kina, na karnevaly a robil všetko možné, čo mi mohol cez víkend dopriať. Vlastne vždy len dovtedy, kým opäť neochorel.

Keď som bola staršia, začal sa proti mne obracať, keď som sa nesprávala tak, ako chcel on. Vyvolával vo mne pocit, že som nevďačná, že si ho nevážim. Raz ma s dvomi kamarátkami zobral do kina a keď sa mu zdalo, že sme v aute príliš hlučné, vyhrážal sa, že ich vyhodí a pôjdu domov pešo. Myslela som, že od hanby umriem a skoro som si vyplakala oči. Hoci ma neudrel, cítila som sa, akoby to bol urobil. Celé moje tínedžerské roky som to znášala. Jeden deň ma mal rád a hovoril mi, že som úžasná, na ďalší som už úžasná nebola a trpela som emocionálnym zneužívaním. Na dlhý čas niekam zmizol a netušila som, kde je ani ako mu je. Potom sa zrazu objavil, nevysvetlil mi nič a tváril sa, akoby sa nič nestalo.

Raz ho zatkli, pretože sa v bare s niekým pobil a ten muž zomrel. No podarilo sa mu ujsť a volal mi zo stanice, že potrebuje peniaze. Mala som šestnásť a peniaze som nemala. Musela som mu klamať; povedala som, že mu ich prevediem, aby zložil telefón. Bola som hysterická; mala zavolala políciu, našli ho a opäť vzali do nemocnice. Potom mi prestal volať a nechcel ma ani vidieť. Vysvetlila som si to tak, že som to pokazila a nezaslúžim si odpustenie. Bola som celkom spoluzávislé dospelé dieťa alkoholika, ktoré sa usilovalo o utvrdenie od človeka, ktorý mi to nikdy nemohol dať. Hoci mi mama nikdy nebránila vídať ho alebo sa s ním rozprávať, často mi hovorila, že sa nikdy neuzdraví a len mi bude ubližovať; že je príliš chorý a jeho alkoholizmus to ešte zhoršuje a či to chcem znášať. Nenávidela som ju za to, no mala pravdu a ja som to vedela. Tento posledný incident to len potvrdil. Onedlho sme sa presťahovali a nakoniec som od mamy odišla aj ja, takže aj keby ma otec chcel kontaktovať, nemohol to urobiť. Život išiel ďalej a v hĺbke duše som dúfala, že je v poriadku. Napriek všetkému mi veľmi chýbal.

A teraz bol späť a stál tam vonku. Nedostal informácie, ktoré chcel. Keď odchádzal, povedal správkyni, že bude chodiť okolo budovy, kým ma zbadá. A tak tu stojím, zvieram spotené ruky, z očí mi stekajú slzy a spomínam si na všetky tie búrlivé časy. Bojím sa, no zároveň cítim akýsi záväzok. Ako za ním nemám ísť? Ako k nemu nemám bežať s otvorenou náručou a nepokryť mu tvár bozkami jeho mačičky? A zároveň ako sa znovu nevystaviť tejto duševne chorej a závislej osobe? Vzadu počujem mamu, ktorá mi hovorí, že je to na mne, či pôjdem von a stretnem sa s ním – že poznám riziká a že mám myslieť na svojho syna. Jej hlas je taký vzdialený, hoci stojí hneď za mnou. Vidím ho. Je vysoký, štíhly a pekný – presne taký, akého si ho pamätám. Pozerá sa dookola a pomaly prechádza cez chodník, hľadá ma. Mňa. Všetko, čo sa teraz stane, závisí od rozhodnutia, ktoré urobím. Nechcem mať túto zodpovednosť! Vyzerá taký stratený a počujem ho, ako na mňa vo svojej mysli volá. Mačička? Kde si? Tu je ocko.

Je to na mňa priveľa. Slzy mi stekajú po lícach, keď kladiem jednu ruku na okenné sklo a skláňam s plačom hlavu. V mysli naň volám a vravím: Ocko! Mám ťa rada. Vždy som ťa mala veľmi rada a vždy ťa budem mať rada. Aj keď to bolo také ťažké. Viem, že to nie je tvoja vina, že si chorý a som si istá, že keby si mohol veci robiť ináč, urobil by si to. Už som dospelá a môj život sa zmenil. Prosím, pochop, že ťa musím nechať odísť, že musím žiť svoj život a starať sa o syna. Prosím, nehnevaj sa na mňa. Maj ma dostatočne rád, aby si ma od toho oslobodil. Potom, čo som mu v srdci poslala tento odkaz, sledujem ho, ako kráča ďalej, až mi nakoniec zmizne z dohľadu. Hoci je to ťažké, neľutujem svoje rozhodnutie. Viem, že je to tak správne pre mňa aj pre môjho syna a vďaka tomu som silnejšia.

Pamätaj, že rozhodnutie odísť z toxického vzťahu je na tebe, na nikom inom. Áno, budeš kvôli tomu žialiť, no keď budeš na druhej strane okna, snáď nájdeš pokoj.

https://www.soberrecovery.com/recovery/watching-my-father-from-one-side-of-the-window/