Iris Pastor mala 46 rokov tajného milenca. Zneužíval ju, ničil a bol krutý, no zároveň jej bol oporou počas jej ťažkostí a ponúkal jej útechu, keď bol jej každodenný život neznesiteľný.
Nie, tento milenec nebol niekto, s kým sa stretávala poza chrbát svojho manžela, bola to porucha príjmu potravy – bulímia, ktorá je charakterizovaná horúčkovitým jedením a následne jeho zbavovaním sa.
Vo svojej novej knihe „Tajný život ženy posadnutej hmotnosťou: Múdrosť žiť život, po akom túžiš“ Iris Pastor, ktorá je úspešnou žurnalistkou a autorkou, opisuje svoje zápasy s prekonávaním jej neodolateľnej poruchy príjmu potravy a ponúka nádej tým, čo trpia – táto porucha sa dá poraziť bez ohľadu na to, v ktorom životnom štádiu sa nachádzaš.
Podľa údajov žije v Spojenom kráľovstve asi 1,5 milióna ľudí s poruchou príjmu potravy a zhruba 6,4 percenta dospelých. Z nich asi 40 % trpí bulímiou. Bulímia je vážna porucha duševného zdravia, kedy dotyčný konzumuje nadmerné množstvo jedla a potom sa ho zbavuje buď zvracaním, hladovaním, nadmerným cvičením, pomocou prenáňadiel alebo zneužívaním diuretík.
U Iris sa to všetko začalo, keď mala 19 rokov. Navonok sa javila ako úspešná študentka, ktorá si išla za svojím a namiesto toho, aby vnímala svoj problém ako sebadeštruktívny, myslela si, že je múdra, pretože našla spôsob, ako mať aj jedno aj druhé. Vo svojej knihe vysvetľuje: „V druhom ročníku bok po boku s mojou nenásytnosťou, som si našla skratku k sebaspokojnosti, kontrole, istote a neustálej atraktívnosti.“
Sprevádzalo ju to počas jej prvého manželstva, pri výchove jej piatich synov a takisto počas jej úspešnej kariéry, keď písala poradné články do novín.
Vo svojej knihe píše o bulímii ako o svojom milencovi. V jednej kapitole opisuje zvodnú, no deštruktívnu prirodzenosť bulímie: „Porucha príjmu potravy je ako neposlušný prezieravý milenec, ktorý spôsobuje spúšť popretkávanú chvíľami púhej, sebadeštruktívnej extázy. Môj život, moja rutina a úrovne stresu boli omotané okolo mojej potreby mať ho. On bol tým, čo mi pomáhal veci zvládať, ale takisto ma udržiaval v neustálych pocitoch úzkosti a mizérie.“
Bulímia bola pre ňu ako barlička a v jej pomýlenej logike ju vnímala ako niečo, čo jej pomáha zvládať život: „Nevedela som sa jej zbaviť, pretože mi pomáhala všetko to zvládať. Po jej boku som nadobudla presvedčenie, že môžem byť tou najlepšou verziou samej seba – ako spisovateľka, manželka, matka, dcéra a priateľka.“
Veci sa konečne začali meniť, keď mala vnúčatá. Uvedomila si, že ak nebude dávať pozor, zanechá im tragický odkaz a nebudú si ju pamätať kvôli všetkým tým pozitívnym veciam, ktoré dosiahla: „Viac ako tridsať rokov som písala, blogovala a bola som motivačnou rečníčkou. V pracovnej oblasti som bola hrdá na odkaz, ktorý môžem zanechať svojim vnúčatám.“
Alternatíva bola nemysliteľná: „Uvedomila som si, že keby som zomrela v bazéne svojich vlastných zvratkov, bol by to odkaz, ktorý by prekryl všetko ostatné. A to pre mňa bolo netolerovateľné.“
Uvedomila si, že jediný spôsob ako môže túto poruchu naozaj prekonať, je vyhľadať odbornú pomoc. Bola náchylná na stres, ktorý nikto, kto trpí bulímiou, nedokáže poraziť sám. „Nádej nie je plán, ale podporuje plán. Takže najprv potrebuješ nádej. Nedokážeš to zvládnuť sám, preto vyhľadaj odbornú pomoc. Ak sa ti to na prvý raz nepodarí, hľadaj ďalej, kým nájdeš odborníka alebo liečebné centrum, kde budeš intuitívne vnímať, že je to to správne. Keď to urobíš, dovoľ si byť zraniteľnou, opatrovanou, dovoľ si postaviť sa výzvam a zvíťaziť.“
Cesta k uzdravovaniu nie je vždy rovná a úzka a budú chvíle, keď pôjdeš hore a potom zase dolu a budeš mať pocit, že všetko tvoje úsilie bolo zbytočné. No trvá na tom, že je dôležité nevzdať to: „Dôležité je uvedomiť si, že cesta k uzdravovaniu sa skladá z postupného napredovania. Oveľa lepšie sú drobné myšacie kroky než obrovské klokanie skoky. Kľúčom je trpezlivosť a súcit so sebou, no takisto rezolútny postoj: záväzok uzdraviť sa a zostať otvoreným pre nové spôsoby nazerania na jedlo ako na pohon pre fungovanie tela a nie ako niečo, čoho sa mám báť alebo čo je nebezpečné.“
Odkedy sa Iris uzdravuje, veľmi túži pomáhať druhým, ktorí prežívajú niečo podobné a chce zlepšovať ich šance na uzdravenie. Má silný odkaz pre každého, kto sa snaží prekonať poruchu príjmu potravy alebo pre tých, ktorí chcú pomôcť priateľovi či príbuznému, ktorý trpí: „Spoločnosť vysiela odkaz, že v „dokonalosti“ a v tom, keď mám „všetko“, je morálna nadradenosť. Toto myslenie musíme zlomiť. Je v poriadku byť primerane úžasným. Keď ženy vnímajú, že majú hodnotu nie preto, lebo sú dokonalé, ale aj napriek svojej nedokonalosti, nadobudnú odvahu vykročiť vpred a konfrontovať svojich démonov a prekážky, ktoré im bránia v používaní svojich talentov a zdrojov tak, aby sa stali tou najlepšou verziou samej seba.“
Chce, aby jej kniha pomáhala druhým a ešte dôležitejšie: chce poslať odkaz, že z bulímie sa môžeš uzdraviť v každom veku bez ohľadu na to, či si stará mama alebo študentka: „Môj hlavný odkaz znie, že uzdravenie je možné v ktoromkoľvek veku a v ktoromkoľvek štádiu.“
https://www.indy100.com/article/recovery-is-possible-at-any-age-and-at-any-stage-one-womans-46-year-battle-with-bulimia-8354666?utm_source=indy&utm_medium=top5&utm_campaign=i100