ZÁVISLOSŤ JE CHOROBA CELEJ RODINY
Keď sa človek posunie za neviditeľnú hranicu, za ktorou sa končí možnosť návratu do stavu bežného konzumenta, uviazne v pasci závislosti. Hoci existujú závislí, ktorým sa ešte darí „fungovať normálne“, väčšina patrí do inej kategórie. Od okamihu prekročenia tej neviditeľnej hranice sa celý ich život sústreďuje na jednu jedinú vec – dostať sa k svojej droge. S tým sa spája veľa problémov, ktoré musia riešiť, napr. kedy si ju môžu dať, odkiaľ ju vezmú, kam ju schovajú, kde na ňu zoženú peniaze … Všetko ostatné sa stáva nepodstatné. V dôsledku užívania drogy prestávajú normálne fungovať – dochádza k poškodeniu v myslení aj správaní a k strate vnímania reality. Pre závislého postupne prestávajú existovať akékoľvek povinnosti a vnímanie zodpovednosti.
Hoci jeho najbližší tento negatívny posun vnímajú, spočiatku to nechcú pripustiť a popierajú, že nejaký problém existuje. Toto popieranie býva také silné, že na nejaký čas dokážu presvedčiť aj samých seba, že sa nič nedeje. Keďže závislý nie je schopný vykonávať svoje zodpovednosti a život musí fungovať ďalej, postupne tieto zodpovednosti začnú preberať na seba. Pritom si stále nahovárajú, že veci sú v poriadku a snažia sa o tom presvedčiť aj svoje okolie. Ich život sa začne sústreďovať na jediné – na závislého. Riešia, kde sa nachádza, v akom je stave, kedy sa vráti domov, či sa vôbec vráti, ako sa bude správať, či bude agresívny, koľko minul peňazí, či ho ešte nevyhodili z práce, kde narobil dlžoby, z čoho ich vyrovnajú, ako to zakryjú pred príbuznými a susedmi … Keď nie je doma, nemôžu spať a ich trápenie sa stále viac prehlbuje. Hoci ich prepadáva zúfalstvo, snažia sa tváriť, že sú „nad vecou“ a to dokonca aj pred vlastnými deťmi, ktoré to všetko vnímajú, ale neodvážia sa na nič opýtať. Je to niečo, o čom sa nesmie hovoriť. A tak každý z nich trpí v tichom zúfalstve.
Deti vnímajú, že od závislého rodiča pomoc očakávať nemôžu a že druhý rodič je danou situáciou taký preťažený, že sa neodvážia o niečo ho požiadať. A tak sa učia spoliehať len na seba. Častokrát sa z nich stávajú „malí dospelí“, pretože si musia vedieť poradiť so záležitosťami, ktoré za normálnych okolností patria výhradne dospelým. Niekedy sa stávajú záchrancami celej rodiny a starajú sa aj o to najnutnejšie – ako prežiť, kde vziať peniaze na jedlo, ako si ho zadovážiť … V takýchto rodinách sú deti zanedbávané, zneužívané, prehliadané. Ak im nikto neposkytne pomoc a v takýchto podmienkach dospejú, stanú sa z nich dysfunkčné dospelé deti alkoholikov, ktorí svoju dysfunkciu budú prenášať do svojej vlastnej rodiny.
Aj keď sa tieto situácie môžu javiť ako bezvýchodiskové, dajú sa riešiť – ak je ktokoľvek z rodiny otvorený a prístupný. Ak sa nachádzate v podobnej situácii a hľadáte pomoc, môžete sa obrátiť aj na podporné skupiny:
www.anonymnigambleritrencin.sk
12krokovyprogram-ea.webnode.sk